Vyvrhovaný z online svetov

Ako starnem, tak sa mi vnímanie času mení a tento článok je o tom, prečo ma opakovane vyvrhuje z online svetov, aj keď naivne očakávam, že budem hrať hru do konca života.

Práve som dosiahol 40 úroveň v Black Desert Online a už viem, že sa k hre nevrátim. Už niekedy od úrovne 34, či dva týždne dozadu som vedel, že to bude takto.

Mám rešpekt k ľudom, ktorí dokážu roky hrať iba jednu či dve hry. Väčšinou sú to MOBA hráči, ktorí sa venujú iba League of Legends či Dote. Alebo MMORPG hráči. Ale tam to je už menej. Aj keď som sa snažil k tejto skupine patriť, lebo obdivujem ich vernosť a nadšenie k danej hre, ja taký nakoniec nie som. Až kým to jedného dňa neprestanú hrať a už sa k tomu nevrátia. Tá fanatickosť a vernosť “na veky vekov” je preč. Tak to má byť, lebo človek sa mení…

Po dlhšom zamyslení som si uvedomil, že som veril ilúzii. Hráči MOBA hier sú väčšinou mladiství a veľa z nich to nehrá viac než 3 či 4 roky. Veľa z nich to prestane hrať, ale o tom sa skoro nikde nevraví. Ilúziu podporuje fakt, že stále sa priberá nová krv. Počet hráčov v MMPRPG ako WoWko pomaly klesá.

Keď som bol tínedžer, vždy som mal jednu či dve hry, čo som hral rok, dva, štyri a potom mrte ďalších, čo som vyskúšal a nechal tak.

Je zvláštne, ale hra, čo mi vydržala najviac bola Diablo 2…asi sedem rokov. Sedem rokov je dlhá doba - 7 rokov dozadu som mal 20. Nikdy som sa natrvalo nevrátil k hrám, čo som hrával, keď som mal 19 rokov. A to ma často chytá nostalgia a hlavne ten pocit dobrodružstva, objavovania a spoznávania niečoho nového.

Avšak ten pocit sa už pri znovuhraní nikdy nedostavil. Nikdy. Len nostalgia, pocit z niečoho známeho, ale dávno vyčerpaného.

A to je pri každej hre. Postupne som prijal fakt, že niektoré hry mi stačí vyskúšať na hodinu. Niektoré stačí hrať pár dní. Proste poteším sa s hrou a keď sa vyčerpá, ide sa ďalej.

Nemá zmysel ľpieť nad históriou. Keď som bol decko, bolo ľahké opúštať veci. Ostatne nikto to moc nerieši, lebo sa to od dieťaťa či tínedžera očakáva a všetko bolo nové a po prvý krát.

Avšak v zhruba 24 rokoch sa všetko zmení. Už nie je automatické, že skoro všetko je nové a neprebádané. Veci už začnú byť známe. Začal som si vravieť, že “niečo podobné tu už bolo” na veci o ktorých marketingové oddelenie prehlasovalo, že niečo také tu ešte nebolo. Majú pravdu, keďže cielia na mladistvých.

Aj smrť RTS žánru považujem za prejav zostarnutie generácie hráčov, čo to hrali a neschopnosť vývojárov prísť s niečim novým. RTS som hrával veľmi veľa - hlavne Empire Earth a Cossasks.

Tieto hry sa odlišujú v mechanikách, Empire Earth je typu Age of Empires, kde suroviny sa pomaly vyťažia, objavuje sa mapa a treba taktizovať. Ale je tam veľa nových vecí oproti AoE - divy, epocha od doby kamennej cez renesanciu az po digitálnu a vesmírnu..a atómovky.

Cossaks je naproti hra, kde sa veci ako kameň či drevo nikdy nevyťažia, takže nič netlačí na to, aby hráč hral nejak efektívne. Pošle ťažiť suroviny čo najviac ľudí, čo to populácia dovolí. Boje sú mix Command and Conquer a AoE. Ja som väčšinou vyrobil mrte jednotiek a poslal to tam. Keď to nešlo - hrali sme po sieti alebo kampaň, tak som taktizoval a využíval všetko, čo sa dalo.

Ale postupne nové RTS hry už nepriniesli nič svetoborného. Ako ešte som strávil neskôr príjemné týždne so Sins of a Solar Empire, ale na nič iné si ľahko nespomeniem. Celkovo myslím, že hráči RTS zostarli a pohli sa inde. Jasné, je tu Civilizácia VI, ktorú hrajú milióny ľudí a v Kórei obľúbený Starcraft 2, ale už to nikdy nedosiahne takej popularity. Jedine na nejakých neprebádaných nových trhoch.

RTS sa postupne prerodila cez Warcraft 3 do MOBY. A ja nad tým neplačem. S RTS som strávil parádne chvíle, masívne armády, pocit moci a sily a radosť z taktizovania. Ale nevraciam sa. Prečo by aj?

A čo MOBA? League of Levends som odohral asi 40 hodín a v Dote 2 asi 140. MOBU som už pozeral (no, aspoň tisíc hodín) na Twitchi dávno predtým ako som ju začal hrávať. Tá energia, bol som fascinovaný hrami a celkovo kultúrou okolo. Ale keď som to začal hrávať, tak po naučení mechaník mi začalo byť jasné, že, že to pre mňa nie je. Taký mix Diabla 2 a Warcraft 3. Prečo by som to mal začať znovu hrať? A okrem toho som tak nejak začal uprednostňovať hry, v ktorých sa nebojuje alebo nie je to základ hrania.

Boj v hrách je v základe len stláčanie tlačítok na klávesnici či hernom ovládači v správnom čase. A s istou nechuťou musím priznať, že sa to vyčerpalo. Už mi to nestačí, už ma to až tak nestimuluje. Moje záujmy sa menia a mne sa to sakra ťažko priznáva.

Citím sa nejaký starý a privítal by som niečo, kde sa nebojuje. Ja viem, skákačky, runnery, rôzne simulácie.

Všetky mám za sebou. Enslaved, Trine, Theme Hospital, The Sims, Princess Maker 2.

Horory, visual novels, adventúry.

Tiež. Amnesia, Katawa Shoujo, The Longest Journey, Monkey Island.

Casual hry, objavovanie skrytých objektov, puzzle hry.

Tetris, solitaire, hľadanie mín, Fish Fillets, The Incredible Machine. A milión ďalších.

Za rok vyjde z tých tisícov hier asi jedna či dve, ktorá ma fakt zoberie a fascinuje - v 2016 Journey, 2015 Life is Strange a Street Fighter 2 (Sega Genesys), 2014 Dota 2 a LoL, 2013 tuším Mass Effect a Myst Online, v 2009 to bol Dreamfall: The Longest Journey.

Je zaujímavé ako ma zaujmú hry staré roky či vyše desaťročie. Nie je to tak, že vyjde hra a hurá, idem to hrať. V tomto sú hry podobné ako knihy, filmy, či hudba. Teda tie singleplayerové, kde nejde o interakciu s inými hráčmi.

Tým chcem povedať sebe a vám, že je úplne v poriadku, keď začneme hry hrať roky po vydaní. Tiež nie je dôležité automaticky hrať nové hry, ale hrať iba to, čo nás fakt zaujíma. Treba sa riadiť pocitom. Keď uvidíme hru a pocit bude typu - “tak toto si musíš fakt zahrať”, tak nikdy nebudeme ľutovať.

Často je ale pocit typu - “nezaujímavé”, “samý ľad a klišé”, “kurva fakt som unavený z hier, kde je toľko drámy”, ale aj “toto by som mohol vyskúšať či pozrieť video na YouTube”.

Je haluz, že pri knihách mi príde samozrejmé nečítať všetko nové a hneď, čo to vyjde. Asi preto, že hry technicky starnú celkom rýchlo a tiež väčšina komunity odíde po roku dvoch.

Takže - som vyvrhovaný z online svetov a nevadí mi to, lebo chápem, že sa ide ďalej. Musím ísť ďalej - preskúmavať nové, neobjavené svety. A to nielen v online svete…