Nereálne denníky: Vo vnútri nemŕtvy (1)

Zasa som sa zobudil. Zasa ďalší deň. Ach jaj.

Som tak hlboko v rutine. Vstať, prejsť si v hlave rýchlo všetky témy o živote, ktoré nespĺňam a zasa ísť do práce. Potrebujem dovolenku. Ale aj keď som mal dovolenku, tak som bol tiež hlboko v rutine. Kurva, už ani neviem ako normálne žiť. Závidím tým ľuďom na Instagrame ako dokážu byť šťastní a nenútení. Keď už nie celý deň, tak aspoň tých pár minút, čo sa odfotia. Ja už nedokážem ani to.

Chýba mi motivácia v živote, sila vôle a ciele. Načo sa o niečo snažiť, keď môžem pozorovať ako sa okolo mňa rozpadá svet? A ešte k tomu mi príde preplnený. Všade sú ľudia a civilizácia. Načo sa o niečo snažiť? A ani vlastne neviem, čo chcem. Čo týždeň, to som iná osobnosť s inou náladou. Priznávam, že mám svoju predstavu ideálneho života. Ale na čo čakám? Na čo čakám?

Asi mám rád nejakú formu sado masa. Vyžívať sa v utrpení, chaotickom živote, náladovosti, slabosti tela a duše. Prežívam, to hej. Žijem? Pochybujem. Som prítomný len z polovice. Keď sa spätne pozriem, tak vždy som mal možnosť odkráčať z tohto, čo som si vytvoril zo života. Ale z rôznych dôvodov som to neurobil. Hanba, strach, zvedavosť, láska, hlad po znalostiach, zbabelosť.

A nech. Prežil som to. A nechýbalo občas veľa. Ale keď každý deň zažívam šialené vnútorné tlaky. Skoro stále bojujem vo vnútri, v mysli, v predstavivosti. Už to trvá príliš dlho. Nevládzem. Už tak dlho nevládzem. Prečo musím deň čo deň bojovať, aby som prežil? A prestane to niekedy? Cítim sa ako vojak, čo bojuje príliš dlho a sám v džungli. Je vnútorne zatvrdelý, myslí hlavne na prežitie a na to ako sa nezblázniť. Žije vo vnútri? Nie, je vo vnútri nemŕtvy.