Upracovať sa k smrti

Keď som bol tínedžer, tak mi prišlo bizardné pozorovať ako bezmocné decko, ktoré nikto nebral vážne ako sa všetci dospelí idú upracovať k smrti.

Ale je také ľahké…

Príde mi blbé, že reputácia sa, aspoň u nás v jednej vetve rodiny, porovnáva prácou, čo človek zvládne vykonať. Čim viac, tým lepšie.

Potom človek pozerá ako sa varí mrte veľa jedla, lebo prečo nie, seká tráva každý druhý deň alebo tak nejak.

Ako stres pochádza v hlave, veci nemusia byť udržované alebo čo, aby bol človek v strese. Môže sa všetko pomaly rozpadať, nič sa nediať a obyvatelia môžu byť v krutom strese. Zažil som to.

Štát a ani dokonca škola nejakú rovnováhu v živote nerieši. Pre štát sme pracovná sila a tým to končí. Pre školu…fakt neviem, načo sa učím kopu pičovín a také základné veci ako rovnováha z živote sa neučia? Asi preto, že kopa našich učiteľov boli hodne nevyrovnaní ľudia.

Asi si tým každý musí prejsť po tom, čo dosiahne 18 rokov…

Ja som nasledoval rady úplne do bodky, tak som študoval veľa, makal som, čo to šlo, o nejakej zábave sa nedalo hovoriť. Skôr taká zábava cez prokrastináciu a zúfalstvo. Myslím, si, že človek by mal nasledovať seba predovšetkým, až potom všetko ostatné.

Toľko zúfalstva a frustrácie a k čomu to všetko? Na nič? Hm, možno na to, aby som tu psycho “upracuj sa k smrti” hru nehral a nebral nejak vážne. A že je to stále rozšírené….až sa divím ako veľmi. Ale čo už, neberiem to osobne a tiež mám s tým stále do nejakej miery problém.