Túžim iba žiť (3)

“Au”, vydýchla som. Tak toto asi nedám. Sedím opretá o strom, nohy vo vode. Je mi zima. Necítim poriadne telo. Zomieram….

“Konečne”…to by povedalo moje staré ja.

===

Otvorím oči. “Ugh”, zasa ďalší skurvený všedný deň. Zasa som vstala o pol jedenástej, takže budem musieť byť v práci aspoň do siedmej večer. “Skurvený život”, pomyslím si.

Už ani nevládzem nahlas hovoriť. Cítim hnev, plač, hanbu ale aj radosť, iba niekde hlboko vo vnútri. Navonok som vnútorne mŕtva. Rovnako ako zvyšok populácie. Cítim sa taká unavená. Tak veľmi. Čo som komu urobila? Týrala mačiatka a šteniatka v minulom živote alebo čo.

Život v meste ma utláča. Ešte pár rokov dozadu som bola nadšená, že uvidím a zažijem veľké mestá, ale teraz už neviem nájsť to spojenie s mestom. Všetko je také obyčajné, všedné, nudné, ubíjajúce.

Neviem ani nájsť spojenie s ľuďmi. Ani v 30 rokoch neviem, kto som. A rozmýšľam nad tým každý deň. Naozaj každý. A odpoveď stále neviem. Mám len pár tipov. Keby bolo na mne, už odtiaľto dávno vypadnem. Hmm, ale je to na mne. O to horšie na môj psychický stav. Je ľahké ukazovať prstom na iných. Že spôsobujú, že sa mám zle. Je také ťažké ukázať prstom na seba, priznať si to a zasmiať sa zo seba.

Tak sa mi už nechce utekať pred sebou. Ale posledné mesiace sú neľudské. Cítim sa raz hore, raz dole. Neviem ani nájsť motiváciu dobre jesť a cvičiť. To je už aké patetické.

Chýbajú mi doby, kedy som sa cítila, že robím niečo prevratné. Keď ma vyhodili z univerzity, tak som chodila skoro každý deň pozerať západ slnka. Po celý jeden rok. Ach, krásne časy. No, neboli vôbec dobré, ale toto stálo za to. Teraz mi príde, že mrhám životom. Nedokážem čeliť tlakom spoločnosti a robím kompromisy so svojím životom. Takto zomriem a nič poriadne nezažijem. Budem len koliesko v spoločnosti, ktorá sa o mňa ani len nezaujíma.

No to určite, kurva. Ja túžim len žiť. Doteraz som zažila len pár mesiacov, kde som mala zo života dobrý pocit. Že sa niečo dialo. A bolo to dobré alebo neznáme a vzrušujúce. Teraz? Cítim sa unavená. Tak unavená. Nechcem si zakladať rodinu, nechcem si kúpiť byt a usadiť sa. Nechcem si kupovať veci, čo mi núkajú reklamy. Ani jesť jedlo, čo jedia ostatní. Fakt netuším, čo urobiť. Zostať tu, dať sa dokopy a odísť? Alebo odísť a tým sa dám dokopy? Alebo zbaviť sa všetkého a odísť do divočiny?

Tak nejak nemyslím, že by mi to pomohlo. By som bola v divočine a cítila sa nahovno. Alebo by som to tam vôbec nedala. A čo, odplašujem ľudí z môjho okolia aj teraz. Čo sa stalo s nadšenou, idealistickou mnou z rokov dozadu? Ostala len tá ustrašená časť. Potlačila som všetko, čo spoločnosť odmieta a nezostalo mi skoro nič. Zjavne som totálne zvrhlá osoba, ktorá by sa prirodzene nezaradila do spoločnosti.

Tak držím svoju falošnú tvár a zabíja ma to. Som falošný človek, falošná programátorka. Ani moje znalosti nie sú také veľké. Nevlhnem z každej novej technológie o ktorej za pol roka nebude počuť. Môj súčasný život rozhodne nemá zmysel. Trochu som hmlila, keď som predtým napísala, že neviem, kto som a čo vlastne chcem. Ale viem. Ale viem. Fyzickú silu, dobrú náladu, lásku k životu a nekonečno osobnej energie. Všetko dobré pochádza ottiaľ. Som niečo veľké.

===

…haha, nakoniec som to naozaj dala, prebleslo mi mysľou. Ešte aj v takomto stave mám chuť žiť a rozhodne tu nezomriem. Ešte ma čakajú ďalšie veľké veci.