Strach zo zmeny jedla

Jednou z ťažkých vecí pri stávaní sa vegetariánom, vegánom, vitariánom (raw vegánom) či paleo, makro, ovo alebo nejakej inej stravy je strach. A ľudia okolo, ktorí ho živia.

Vyrastal som v bežnej typickej rodine, kde sa je mäso a považuje sa to za niečo super. Je sa skoro stále, v nedeľu nejaký rezeň so zemiakmi, na raňajky či večeru rožok s maslom a salámou.

Odkiaľ pochádza tento prístup? Asi kedysi (1850 dajme tomu) bolo mäso výsadou bohatých a bežný človek ho jedol možno pár krát za rok. Po všetkých tých veciach ako zrušenie nevoľníctva, vznik republiky, dve vojny a nastúpenie komunizmu sa stalo sociálnou normou, že čím viac mäsa zjem, tým lepšie a tým som viac super. Zjavne sa vtedy nedalo kúpiť Lambo, aby si človek niečo dokázal.

A tak počúvam:

• “Bez mäsa zomrieš…”
• “Kde inde zoberieš bielkoviny?”
• “Jedz, čo máš a nevymýšľaj.”
• “Si nevďačný.”
• “Nie si normálny.”
• “Ak nebudeš jesť mäso, tak….”
• “Si chudý, musiš jesť viac mäsa.” (Ale však ho kurva jem každý deň až po hranicu, keď mi nie je dobre. Čo viac chceš?)
• a iné emocionálne vydieranie

Ja už som podvedome v 17 vedel, že vitariánstvo je to pravé pre mňa a potom som na to pod vplyvom ťažkého dospievania zabudol. Aj keď ním ani teraz stále nie som, tak sú dni, keď hej.

Zoberme si môj vývoj. Do 18 rokov to nebudem brať, keďže som sa hýbal, jedol rôzne a rástol a celkovo väčšinou nejedol obed z jedálne a radšej som ho zobral psovi alebo odhlásil sa z neho, lebo bol hnusný. Takže často som bol hladný a ani mi to nejak nevadilo, lebo som sa potom najedol doma.

Ale ako som šiel v 18 na univerzitu, tak som začal jesť ako bežný dospelý človek a objavoval som zároveň, čo moje telo chce a zvládne. Moje jedlo sa skladalo zo smažáku, potom z pizze a potom z mäsa či vyprážaného karfiolu či syra a to zhruba 5x týždenne. A ďalších vecí ako sladkosti. Keď ma vyhodili zo školy, tak som jedol v školskej reštaurácii, kde bolo mäso s niečím. To som mal už asi 22 rokov a cítil som sa na 60. Vrchol energie a aktivity pre iných, najväčšie dno pre mňa. Nikdy v živote som sa necítil tak unavený a zúfalý ako vtedy.

Potom, po nejakých mesiacoch či rokoch biedy, som sa tak nejak rozhodol zomrieť alebo žiť za každú cenu. Rozhodol som sa spochybniť všetky naučené systémy a proste risknúť všetko, kde najhorší výsledok by bol smrť. Čo bolo prijateľné, keďže mi už nezáležalo na živote. Ak by som sa mal tak cítiť po celý život, tak lepšia voľba by bolo to zabaliť, lebo to bolo neľudské.

Ale tak nejak som sa prebíjal, rozpadal, experimentoval s vegetariánstvom a začal jesť nejaké surové ovocie na začiatok. Zo začiatku to ani zďaleka nešlo ľahko. Citíl som sa hrozne iným spôsobom. Ale bolo to jedno. Proste začal som veriť vegetariánstvu a začal jesť vegetariánsky. Trvalo týždne až mesiace, kým som si uvedomil, že som šťastnejsí a cítil sa trochu lepšie.

Ešte dlho potom som mal návaly strachu, keď som si musel dať mäso.

Takže….ja som vegetariánstvu a vitariánstvu aspoň trochu skutočne uveril a stratil strach z nejedenia mäsa, až keď som bol na hranici smrti. A stále vo mne zostal ten vzdor, keď mi ľudia vravia, že by som mal jesť viac mäsa.

V súčasnosti a vo veľkom meste je to už lepšie. Vegetariánstvo je sociálne prijateľné a vlastne je to dokonca niečo lepšie. Vegánstvo hipsterské. Čo je fajn. Aj keď si človek dá občas smoothie alebo zje jablko či šalát, tak je to pokrok.

Keďže ako mladý človek vychovávaný všelijak, som absolútne neveril sebe, tak aj keď som sa pohrával s myšlienkou nejesť mäso, bol som obyčajne zvalcovaný okolím. Ale veril som iným ľudom a keď som v časopise “Bojová umění” čital rozhovor s trénerom boxerov, tak ten tam povedal, že istý športovec si dá mäso možno tak raz za pol roka, inak by si neudržal formu. To bol začiatok keď som bol ochotný aktívne-pasívne agresívne držať sa svojho vegetariánstva. Zo začiatku v tajnosti a vybudoval som si okolo seba stenu, aby ma niekto náhodou v takom slabom stave nezneistil.

Rozhodne poznám zopár trikov ako prežiť s minimálnou životnou energiou a zároveň pôsobiť relatívne normálne.

Potom ma vyhodili zo školy a ja som mal čas v hlbokej depresii a hrozne vyhorený študovať výživu z článkov na internete. Tak som strávil asi pol roka a čítal som všetko od kombinácií jedla, rôznych systémov stravy, skladby olejov, ako sa vyrába čokoláda a palmový olej v Afrike až po výživové tabuľky. A veľa experimentov s vitariánstvom a pôstením. Dalo mi to dosť znalostí, aby som mohol začať manévrovať.

A potom som si uvedomil, že teraz, keď som sa trochu oslobodil od naučeného systému, je toho omnoho viac. Napríklad to, že som bol nešťastný a nenávidel štúdium na univerzite a pracovať na projektoch a zároveň len zrovna zisťovať, čo znamená relax a voľný čas pre seba.

Tak som školu skončil nejak fakt škaredo. Doteraz nie som na to hrdý a želal by som si, aby som to urobil na vrchole svojich síl a nie na dne. Preto vždy, keď niekto sa ma pýta na titul, tak tvárim sa dosť divne. Ale čo už, hlavne, že to bolo preč. A už sa to nikdy nevráti a mohol sa zamerať na nové veci.

No, neskôr sa ukázalo, že tých stresujúcich vecí bolo omnoho viac. Rôzne projekty z minulosti, minulé ambície, sľuby, dohody a všetko, čo žralo čas a energiu a necítil som sa dobre pri pomyslení na to.

Potom som stretol na Advíku jedno dievča, ktoré nikdy nejedlo mäso. Kým Fully Raw Kristina a Freelee na YouTube boli fajn, toto mi dalo dôveru, že moje návaly jedenia mäsa asi fakt možno nepochádzajú z požiadavkov tela, ale psychika ma stále nejaké sebazničujúce sklony z minulosti.

A postupne, počas dlhých rokov, som jedol čoraz lepsie, ale často sa vracal k starým systémom jedenia, keď som sa zasekol v živote. Ale naučil som sa si to nevyčítať. Po desaťročí sústavných zlyhaní to už neberiem ako zlyhanie, ale ako signál, že niečo je zlé v mojom psychickom svete. Alebo niekde inde.

Nikdy mi nefungovalo zostavenie si jedálnička a držanie sa ho. Vydržal som tak týždeň. Ale som si istý, keď budem stabilne šťastný a spokojný, tak by to išlo.

Takže toto je zhruba môj príbeh, keď som ako tínedžer jedol celkom dobre, ako čerstvý dospelý hrozne a ako som nejak prežil svoje ťažké dospievanie. Nejesť mäso je dobré. Nepiť bublinkavé nápoje tiež. Nehrať hry ostatných a ísť proti autoritám a tradičným systémom je dobré a nutné. Ostatne najväčšia motivácia to nerobiť je vtedy, keď je človek na pokraji smrti.