Som unavený

Tak, prišiel nový rok 2020 a zmenilo sa toho celkom dosť. Príde mi, že celý minulý rok som bojoval. Usekával nefunkčné časti môjho života. Dokonca som mal mesiac dovolenku a to bolo obdobie, kedy som bol najviac vystresovaný, unavený, zúfalý a bál som sa. Ani neviem prečo, proste to tak prišlo a potom odišlo. Stále mi ide o slobodu. Mať pocit, že žijem svoj život a za svojich podmienok. Ale často sa cítim len ako strážny pes alebo pešiak v hrách o technologický svet. Som z toho veľmi unavený, lebo ma to vyčerpáva. Priznávam, že posledné dva týždne som sledoval technologické novinky celkom dosť, aj hardvér aj softvér a neviem, radšej si budem v kúte niečo kódiť. Ako aj predošlé razy, tak aj teraz - čím viac sledujem tie drámy na trhu, v komunite, medzi komunitou a korporáciami. Nič mi to nedáva. Škoda, myslel som, že sa zmení paradigma alebo čo, a ja sa zas budem cítiť každý deň obohatený namiesto únavy a utrpenia. Mohol by som zložiť pesničku s názvom “som unavený”. Len mi príde také ťažké prijať za takýchto podmienok, že milujem technológie, ale akonáhle sa ponorím do diania, tak ich totálne nenávidím. Radšej si budem čítať v kľude API dokumentáciu a prestavovať si, čo sa s tým dá pekného dosiahnuť. Alebo obecne…robiť rozhodovania. Niečo dokončiť. Na rozdiel od diania, kde sú to často nekonečné žabomyšie vojny, osočovania a diskusie bez konca. Nikdy neskončia. V takom prípade som ochotný sa toho nezúčastňovať a nemrhať časom, energiou a dobrou náladou. Teraz sa cítim naozaj ako unavený bojom. Nejak takto…ale nie až tak brutálne. Nič už nebude také brutálne ako rok 2011 a 2014. Tak čo urobím…budem si veselo sedieť a programovať. Ignorovať toto divné dianie, pokým nebude treba moju pomoc. Radšej budem kráľom v mojom malom kúsku sveta, než otrokom v kolektívnom vedomí. V tomto som veľmi sebecký a myslím, že každý by mohol byť. Samozrejme, že je tu FOMO z toho, že čo ak mi ujde prevratná paradigma, nový zázračný programovací jazyk alebo technika. Ale čo, také veci viem nájsť aj sám od seba intuitívnym surfovaním po webe…..

V podstate celé Vianoce som strávil programovaním a bavilo ma to. Jasné, okrem samotného programovania som čítal dokumentáciu a vyhľadával ostošesť, ale to patrí k tomu. Bol som tak zameraný na to, aby som to dokončil do nejakého týždňa, dvoch, že som nesledoval nič vonku. A bolo to dobré.

Keď si porovnám, moju únavu s predošlými rokmi, tak som už menej unavený. Začiatkom 2019 som sa vedome stal minimalistom a to som bol frustrovaný a unavený - viac a iným spôsobom. Teraz sa môžem a viem dať dokopy ďaleko rýchlejšie. Keď som v 2011 bol fakt vyhorený, tak mi veci trvali tak tri týždne, ktoré teraz zvládnem asi tak za dve minúty. V tomto ohľade je to rozhodne posun. Dlho som nerád písal o tých predošlých rokoch, lebo cítil som hanbu a dokonca takú traumu, že som bol ticho ako som sa to snažil spracovať alebo vytesniť. V podstate aj preto som ochotný sa useknúť od vecí, lebo zažil som obdobie, veľa rokov, kedy som nemal žiadne osobné hranice a doslova som si prežil zlé pocity a zlé dôsledky volieb ostatných. Ale teraz? Je mi to jedno. Ja som zodpovedný sám za seba, ostatní sami za seba. A tak nejak spolu tvoríme pozemské ľudstvo.

A moje ciele do 2020? Túžim iba žiť. Prežívať každú chvíľu tak naplno ako by to mala byť tá posledná. A žiť pravdivo. Čo sa priznám, že nie je také ľahké. Upadám do prekonaných vecí, rutín a životných postojov. A potom žijem zastaralý život, z ktorého nemám dobrý pocit a nemá cenu. Lebo som vnútorne mŕtvy.

Myslím, že v živote mladého človeka sú dve najničivejšie veci - pocit viny z nejakej činnosti a ospravedlňovanie svojej existencie robením činností. Každý človek by mal možnosť žiť svoj ozajstný život. A každý človek má cenu. Každý. To som si uvedomil v lete, keď som zasa po asi tak dvestoti kráť rozmýšľal nad kritériami ako určiť hodnotu človeka, aby to bolo úplne správne. Čím viac som rozmýšľal, tým viac som sa nenávidel, tak som to celé zavrhol.

Ďalšou vecou, čo som sa naučil je, nesnažiť sa príliš veľa. Zvykol som hrotiť veci do absurdných výšin alebo diaľok. Teraz som prijal situáciu aká je a sústredím sa na teraz. Dlhé roky som cítil pocit viny a menejcennosti za to, že som unavený a v podstate spím a vyhýbam sa spoločnosti. Ale teraz v lete som si to vlastne začal užívať. Bol som frustrovaný, vystresovaný a ako fakt unavený. Stravoval som sa na jednu stranu dobre a na druhú totálne zle. Ale hej, bol to môj život a tak nejak som rozumel tomu prečo som tam, kde som. Prijal som to. Neznamená to ale, že sa v takom stave zabetónujem. Ale nejak som sa nestresoval, keď som zo stresu si šiel kúpiť tri čokolády. Ako občas to robím aj teraz a áno, viem, že mi to neprospieva ku kráse pleti, ale z mentálneho hľadiska je to dobré. Proste pracujem ďalej na vylepšovaní mentálneho stavu. Už ani nemám nejakú konkrétnu predstavu ako by veci mali vyzerať a ani ich nenútim iným ľuďom. Beriem, čo príde. Veci idú samé. Čo som kedysi nevedel dokončiť ani za tri roky, teraz dám za deň.