Mind Dump, Tech And Life Blog
written by Ivan Alenko

Som slabý a sakra sa za to nenávidím

Vraví sa, že staroveké civilizácie chápali čas ako niečo cyklické namiesto lineárneho, ako to berie moderná spoločnosť. Jedna z vecí, ktorá sa so mnou drží už od detstva a opakovane sa vracia v šialených vlnách, je slabosť. Som vnútorne slabý, v podstate som už vzdal ísť v živote za niektorými vecami, aj keď im verím. Snažil som sa, tak som sa snažil. Momentálne nežijem, momentálne sa snažím prežiť.

Ale nejde len o vnútornú slabosť. Som typickým archetypom “človeka od počítačov”, technicky založených ľudí a inžinierov. Uzavretý, slabý, neschopný sa presadiť v reálnom svete. Ja skôr nemám motiváciu, v minulosti by som aj zapálil svet, aby som dosiahol svojich cieľov, ale zistil som, že tie ciele boli len ilúzia. Neboli moje. A moje súčasné ciele sa menia s každým týždňom, respektíve pochybne často. Až na pár vecí v mojom živote, všetko ostatné sa stále mení. Je to dosť mätúce a unavujúce. Takže načo sa s niečim namáhať, keď ma to za nejaký čas prestane zaujímať? Áno, neviem si vybrať, lebo som vnútorne slabý. Lebo výber nie je len vybratie si veci bez záväzkov. Je to ochota do toho ísť naplno, so všetkou energiou a srdcom bez ohľadu na následky.

Ale ani vonkajší svet tomu nepomáha. Sú tu trendy, móda v zmýšľaní, ktoré sa menia každým rokom. Áno, je potrebné sa vyvíjať, ale príde mi, že toto sa točí v nejakom prekliatom kruhu a hovno to rieši. Je to len honenie sa za fatamorgánou. Je ťažké si priznať, že vyše desaťročie sa ženiem za fatamorgánou. Môj život má cykly a tak sa teraz zasa cítim duševne vyčerpaný. Začína mi byť ešte viac jasné, že skutočné hodnoty a stabilita pochádzajú zvnútra človeka, nie zvonka.

Len je tu jeden problém. Bojím sa sám seba. Bojím sa svojho skutočného ja. Tak som ho radšej uzavrel a snažil som sa si nahovárať, že už ho v dospelosti nepotrebujem. Že všetko je stabilizované. Ale nie je, môj život vyzerá možno stabilne, ale je stabilne patetický a v duši cítim šialený chaos. Ja si sedím v teple na stoličke a cítim nezdravú hladinu stresu, frustrácie a nepokoja a nejaké pochybnosti, strach a úzkosť. Keď Ježiša ukrižovali, vnútorne bol v pohode až na chvíľu, keď spytoval Boha, že prečo ho opustil.

Veriť sám sebe je nepohodlné a zmena ťažká. Potreboval by som uľahčiť mysli, ktorá mi momentálne ničí aj telo. Ale je ľahšie úmŕtviť sa nezdravým jedlom a záplavou technologických noviniek, Instagramu, 9gagu, Roumenom, yt a redditu. Ja viem, že som v pološialenom stave. Ale desí ma jedno - keď vidím 9gag a jeho komentáre a keď som videl ako všetci chvália a sú nadšení zo Zaklínača 3 s tou jeho depresívnosťou, tak mi došlo, že nie som sám. Ani zďaleka.

A čo týmto všetkým chcem povedať? Ani neviem, nevidím nejakú svetlú budúcnosť a preto nemám nejakú dlhodobú motiváciu. Svet sa okolo rozpadá, je pandémia, dôchodku sa asi nedožijem, každý deň sa topím v dezinformáciách, ale aj správach, na ktoré len bezmocne cynicky zareagujem. Finančný systém je pokazený. Politický tiež. Obľúbenou kratochvíľou politikov je rozpredať aj tie posledné kúsky priemyslu, aby sa naša republika bezpečne zaradila medzi krajiny tretieho sveta, ale s “rozvinutou ekonomikou”. Lebo na rozvoj, investície a vzdelanie kurva treba nejaký kapitál. Banánová republika, kde kapitál príde zvonka, ale s krutými podmienkami. Staršie generácie sa buď vnútorne opustili alebo pičujú na nás mileniálov, aby sme niečo robili. Jasné, naklušem na bielom koni. Úprimne, súčasné štruktúry mi prídu také pevné, nevýhodné, pokrytecké a nepriateľské, že nemám záujem niečo meniť. Je lepšie vypadnúť zo systému a utopiť svoje ideály a žiaľ za svetom v záplave Instagramu, nie? Alebo hrať na dve strany a vyť s vlkmi a zároveň mať v paži a hrabať si pre seba. A utopiť svoju rozpoltenosť a porušenie svojich vnútorných ideálov v záplave Instagramu. Súdruhovia si myslia, že BLM je len nejaké bežné hnutie. Mne príde, že je to protest ľudí, ktorí chcú zmeniť skorumpovaný systém za každú cenu.

Neviem si predstaviť, že budem mať dom a vkľude si budem polievať trávnik a okolo budú veselo pobehovať deti a havkať zlatý retríver. Fakt nie. Alebo, že budem meditovať pod rozkvitnutou čerešňou a okolo budú čvirikať vtáky a šumieť vietor v korunách stromov. Skôr mám náladu hádzať molotovy alebo ešte radšej napísať o tom článok na môj blog. Neviem, príde mi, že každý pičuje ako bol socializmus pokrytecký a zaslepený svojimi myšlienkami správnosti a veľkoleposti, ale keď sa pozriem okolo seba, tak v zásade vidím to isté, len sa to ešte tak spektakulárne nerozpadlo. No, až na finančnú krízu. A jej následky. A pandémiu a chaos okolo nej.

Ten môj vnútorný chaos má aj výhodu. Aj keď sú dni, kedy to vzdám a zmierim sa s rutinou a potom sú dni ako tento, keď všetko vážne prehodnocujem a píšem, aby som si vyjadril myšlienky a pocity. A tým mením smer svojho života. Vyvažujem ho. Ani táto moja nálada nie je trvalá. Napíšem článok, zverejním ho, postarám sa o seba a bude mi zas lepšie. Toto je len jedna z mojich stránok. Tým chcem povedať, že nenávidím sa za svoju slabosť, no až na dni, keď to tak nie je. S postupom času som sa naučil o seba lepšie starať, takže tých dní je menej než čo bývalo. Ale stále tu sú.

A tak to je. Vnútorná integrita je dôležitá.