Prokrastinácia a motivácia v živote

Keďže som nečítal veľa kníh a nevidel veľa videí o prokrastinácii, môžem si tu o nej napísať voľne svoje vlastné životné skúsenosti.

Čo znamená pre mňa prokrastinácia? Pocit viny spojený s nerobením činnosti, ktorú považujem ja, rodičia či spoločnosť, že by som mal robiť. A nekonečné odkladanie a vyhýbanie sa danej činnosti tým, že si zázračne nájdem iné činnosti, akokoľvek bezvýznamné ako umývanie okien, či reštaurovanie nejakej starej veci, či len proste pozeranie jednej série seriálu za deň.

Prokrastináciu som riešil, obzvlášť, keď som mal 18-21 rokov. Bol som taký “čo sa to kurva so mnou deje”? Nič ma nejak nebavilo, cítil som sa bez energie a otupelý. Silou vôle som sa dokázal primäť k pamätným veciam, aby som prešiel univerzitou, ale v hĺbke duše ma hlodali rôzne veci.

Vtedy som nevedel nič o osobnom živote, rovnováhe pri štúdiu, práci a živote. Všetko bolo podriadené rodičom a ich radám ako žiť. A mojim patetickým pasívne-agresívnym pokusom sa vymaniť spod kontroly. No, to nedopadlo ani náhodou dobre. Vlastne to bola katastrofa. Po pár rokoch som bol vyhodený zo školy. A to bola asi najlepšia vec, čo sa mi mohla v život stať. Začal som strácať zábrany a začal som nejak preberať kontrolu nad svojim životom.

Ale prokrastinácia ma po opustení školy nenechala. Ani náhodou. Vlastne všetko sa to brutálne zhoršilo. Upadol som do hlbokej depresie, bol som kruto vyhorený. Jasné, stále som trávil strašne veľa času za počítačom, kde som sa utiekal pred svetom, sebou a ostatnými ľuďmi. Žil som v strese, lebo môj život som vôbec nedával.

A nevedel som prečo. Po roku a pol som sa dostal späť na školu a moja prokrastinácia dosiahla epických rozmerov. Nevedel som odhadnúť svoje schopnosti, mal som nerealistické odhady na prácu a ešte k tomu som si nevedel priznať to šialené množstvo práce, ktorú som akceptoval. Dobrý projektový manažér by vtedy sakra pomohol. A ešte som k tomu študoval. Ale stále. Programovanie a prechádzky so psom na lúke a lese boli asi tak jediné veci, čo ma bavili. Inak som bol vnútorne roztrhaný a tváril som sa ako “jasné, mám sa dobre”, ale vnútorne som sa cítil bez pocitov. Neskôr som si uvedomil, že som nekonečne unavený…

Spätne mi je jasné, že prokrastinácii by som sa vyhol, keby som robil lepšie voľby v živote. Ostatne, je to otázka motivácie. Ľudia, čo majú nad 22 rokov už zabúdajú aké je to sa dostať k nejakej veci ako napríklad v mladosti k novej počítačovej hre a ponoriť sa do toho a celý šťastný to hrať päť dní v kuse. Alebo aj štúdium na univerzite je zábava. Ťažké, ale ide to.

Nedá sa očakávať, že ma budú baviť rovnaké veci ako keď som mal 18. Ba, nedá sa očakávať, že ma budú baviť rovnaké veci spred roka. Necítim motiváciu sa k nim vracať a tak prokrastinujem.

Tiež je faktom, že si len nahováram, že niektoré veci treba urobiť/prečítať či neviemčo. Často netreba. Alebo len sčasti.

Čomu vnútorne verím, to považujem za moju súčastnú vášeň aj keď spočiatku to ide ztuha. Ako behanie. Alebo zbavovanie sa nepotrebných vecí a súborov. Alebo kreslenie.

Z môjho pohľadu je prokrastinácia len výsledkom - veci, čo vnútorne ani nechcem urobiť, alebo som nerozhodný alebo mám úplne rozmrdaný život inými vecami a necítim sa na to, lebo nemám energiu.

Čo robím? Useknem vec v mysli a odšktnem si ju zo zoznamu. Možno sa časom ku mne zas vráti. Tak si tú knihu o prokrastinácii prečítam o styri roky a čo. Ak som nerozhodný….tak sa rozhodnem. Áno, nie, či si nazbieram chýbajúce informácie a poviem si áno, nie alebo počkám. Ak stále naozaj neviem, tak proste niečo zvolím a pozerám, čo to robí.

Keď mám rozmrdaný život inými vecami, tiež nazývané “smrť tisícimi drobnosťami”, tak vôľky-nevôľky musím niektoré veci odložiť, a začnem si dávať dokopy život, no. Ono, v súčasnosti to už nie je také ťažké a netrvá to roky ako predtým, ale stále. Je to len o dennom zvyku robiť si v živote zmeny, aj keď to zaberie mrte času…ako stovky hodín za rok. Rozmýšľanie, vyhadzovanie vecí, odhodlávanie sa a zmierovanie sa s dôsledkami a prekonávanie strachu z opustenia Facebooku. Rozmýšľanie, čo a či ma ešte baví fotografovanie. Preberanie sa každým detailom môjho života a každou vecou. Je to dobré? Mám z toho dobrý pocit? V čom je to užitočné? Verím tomu?

Často si odpoviem, že je to nahovno alebo že čas sa blíži, kedy danú vec budem musieť useknút a posunúť sa ďalej. Ako som napríklad prestal vo veľkom čítať fantasy a scifi knihy a uspokojím sa s 5 knihami ročne alebo tak nejak.

A keď si tak dám život postupne dokopy, začne byť konečne menej neznesiteľný, tak motivácia a nadšenie sa postupne objavia samé. Niečo ako prokrastinácia postupne zmizne. Ako stále sa objaví, ale fakt sa zamýšľam, či to chcem urobiť. Hovoriť v živote nie je nutné a užitočné. Je užitočné vyjadriť “choď do piče kurva a presťaň ma otravovať s týmito kokotinami, mám ťa až po krk”. Že feed na Facebooku, Instagrame či Twitteri?

Dospelosť je proste o tom, že nerob, čo nechceš a rob, to, čo chceš. Avšak to nezmanemá, že všetko bude príjemné….len, že bude to mať zmysel a prinesie to potešenie. Potom na prokrastináciu si ani nespomeniem.

Ono, motivácia v živote je asi to najdôležitejšie. Inak chytám sebaničivé sklony. Keď neverím svojej budúcnosti, tak nemám motiváciu napríklad jesť zdravo. V poslednej dobe som riešil svoje upnutie sa na mangu a anime. Ale aj iné veci. Chcem odísť od niektorých z nich.

A to môžem a mám dosť informácií o tom ako jesť zdravo. Dokonca som to už aj v minulosti robil.

No, taký život. Tak ako ho má každý iný.