Mind Dump, Tech And Life Blog
written by Ivan Alenko
published under license Attribution 4.0 International (CC BY 4.0)copy! share!
posted in category Futuristic Dystopic / My Life
posted at 25. Sep '18

Pre lásku

Myslím, že v živote je dôvod robiť veci “pre lásku” či “z lásky” veľmi vysoký. Asi najvyšší, čo poznám. Ozajstnú lásku k sebe, svetu, okoliu, inému človeku, zvieraťu, práci. Každej chvíli, čo tvorí náš život.

Avšak čo pozorujem na sebe vo svojom živote je, že je ťažké udržať ozajstvný láskyplný zámer. Časom a postupne nastávajú kompromisy a výsledkom je niečo dosť dobré, ale necítiť tam tú dokonalosť činu a seberealizáciu.

Ja nie som dokonalý človek, ale tak nejak to od seba vyžadujem, čo mi dlhodobo nevychádza a podľa toho na seba pozerám.

Na slabocha, čo ani nie je schopný normálne jesť, normálne žiť, normálne cítiť. Čo sa to sakra udialo za posledné roky s mojím životom?

Kde je moje staré, veselé ja? Cítim sa tak inak a nevidím cestu von. Prehral som. Zjavne.

A čo, nie je to prvý krát a ani posledný. Proste si to priznám a idem ďalej. Chýba mi rovnováha a tiež sa nudím. Potrebujem si tu písať osobné príspevky. Potrebujem to kvôli rovnováhe. Kvôli láske. Táto stránka nevznikla pre to, aby tu boli iba veselé príspevky. Vždy išlo o to, aby boli od srdca.

Mňa proste nezaujíma nekonečná záplava fotiek psov, mačiek či štíhlych či svalnatých postáv žien a mužov. Je to super. Avšak moja myseľ potrebuje viac. Vyžaduje spoznať rôzne pohľady ľudí na svet.

Prečo sa od toho tak stránim? Prečo sa všetko stalo také načinčané, bez gulí a nemastne neslane pekné? Ja chcem počuť proste celý, nijak nezmenený názor. Nemusím s ním vobec súhlasiť, ale túžim ho vypočuť či čítať.

Nemyslím, že je to vyslovene mojou bublinou reality. Čo sa vôbec stane so mnou? Budem sa takto cítiť po koniec svojho života? Desivá predstava. Ale viem, že keď dopíšem tento článok, tak sa budem cítiť lepšie a zmysluplnejšie. Niet inej cesty a žiadna cesta späť. Bez toho, aby som písal rôzne články, časť môjho ja je mŕtva.

Robiť rozhodnutia je tak tažké. Zrušiť Facebook bolo ťažké. Ale vytvoriť túto stránku bolo pekelne ťažké. Rodila sa veľmi ťažko. Zabralo to asi tri dni. Vždy to mal byť viac menej neobmedzený priestor, kde si môžem písať všetko. Nespokojnosť, slabosť, strach, pocity. Akurát odhalím sa trochu a ľudia ma zvyknú zožrať za živa. A to aj na takejto stránke v odľahlých častí internetu.

No čo, tak to vo mne vrie a nechápem úplne ako ľudia okolo môžu byť takí šťastní a kľudní. Svet sa okolo rozpadá a veselo sa utápame v materializme. Diskusie, ktoré nikam nevedú, lebo obe strany nevedia, čo je empatia a nechápu, že ich ultimátna výhra je prehra pre všetkých.

Nevravím, že mi to nejako trhá žily, ale nevidím dôvod, prečo by som o tom tu nemohol napísať. Pre mladších a ďalšie generácie, ktorí majú viac otvorenú myseľ a nie sú tak prilipnutí na jeden názor. Možno niečo, čo ospravedlní moje konanie či nečinnosť v očiach našich nasledovníkov.

A tiež každý človek túži po ozajstnej seberealizácii.

Možno mám len ďalšiu krízu stredného veku a všetko by vyriešilo športové auto a slnečné okuliare. A možno nie. Možno si chcem po večeroch písať svoje pocity na svoj blog. To, že som muž, neznamená, že nič necítim alebo že som blbý a naivný, čo sa ich týka.

Túžim dosiahnuť dokonalosť momentu, cítiť, že každá chvíľa je dokonalá a čoraz dokonalejšia. To je život, čo nič iné nevyváži. Žiadna technológia sama o sebe, žiadna vec.

Som, kto som. Je zbytočné snažiť sa nebyť sám sebou.

Add Comment