Nereálne denníky: Nekonečný vnútorný boj (2)

Ďalší deň. Ďalší deň dospelosti. Našťastie je víkend, takže môžem plne so sebou bojovať. Za posledných 8 rokov som zažil asi len 10 dní vnútorného mieru. Ozajstného mieru, kde som si mohol len sadnúť a cítiť mier prenikajúci mojim telom. To boli veru šťastné dni a veľmi cenné. Ale nakoniec som bol vždy uvrhnutý do šialenstva vnútorných bojov.

Už to trvá príliš dlho. Už ani neviem za čo vlastne bojujem a či by som stále mal bojovať. Ale aj keď nechcem bojovať, tak bojujem. Vždy sú veci, ktoré idú po mne. Ak nebojujem, tak len zavieram oči pred tým, že tie veci existujú a ničia ma zvnútra. V istom zmysle tieto vnútorné zápasy milujem. Inak viem, že by som sa nudil. Avšak už neviem, prečo. Postupne to stráca svoj zmysel a neviem, čo to znamená.

Niekedy si prestavujem seba v budúcnosti vyrovnaného, vyžarujúceho vnútorný mier. Smejem sa a ostatní ľudia sa smejú so mnou. Ale zatiaľ sa mi tento osud vyhol a neviem, či ho niekedy dosiahnem. Možno zomriem skôr než ho dosiahnem a zaradím sa k členom našej rodiny, ktorí v živote navonok nič nedokázali.

Aj keď, už nikto nevidel ako bojujú v samom vnútri. Každý, každučičký deň. Bojujú, aj keď niektoré dni ani nemajú prečo žiť a všade vidia temnotu. Jediné, čo ich poháňa je túžba žiť a akýsi nejasný pocit, že ešte nenaplnili svoj osud a musia ísť ďalej. A tak idú aj keď je to ťažké. Keby boli sami, tak sa necítia ochudobnení o skúsenosti v živote, ale v okolí vidia, že prichádzajú o veľa.