Môj život stojí za nič

“Ako sa máš?” “Dobre.” “….”

“Ako sa máš?” “Vieš čo? Pravdupovediac cítim sa strašne” “(znepokojený/zmätený výraz človeka očakavajúceho bežnú frázu)”

“Ako sa máš?” “Vieš čo? Pravdupovediac cítim sa strašne” “(pokývanie hlavou) Chápem.”

Je čas znovu napísať článok z vnútornej nespokojnosti. Môj život stojí za nič. Keď som si to konečne dokázal pár rokov dozadu priznať, tak som sa konenčne mohol skľudniť a začať meniť svoj život.

Dovtedy som pozeral na svoj život a absolútne nebol spokojný. Vždy som chcel byť najlepší programátor na svete. Vždy som chcel urobiť 50 klikov naraz. A nebol som a neurobil som. Ale okolie naznačovalo, že sa mám vlastne dobre, nič mi nechýba a všetko je fajn. A ja som istý čas prikyvoval, až kým som sa nenasral a unavene a znudene si sám sebe nepriznal, že hej, vlastne to stojí za hovno. Moje spaľujúce ambície ma ťahajú inde. A načo sa im brániť? Prečo nežiť život podľa svojich predstáv?

“A záleží na tom, či spravíš 50 klikov?”, môže sa okolie pýtať. “Ako to pomôže štátu/ľudstvu/ekonomickej situácii?”. Jasné, že kurva záleží. Ćím viac si plním svoje sny, tým som šťastnejší, tým som produktívnejší, ak to chceš podať takto.

Je ľahké zobecňovať veci podľa seba. Extrapolovať svoje skúsenosti a videnie sveta na okolitých jedincov a prostredie ako celok. Ja to tiež robím. Ale zároveň pozorujem. Spoznávam nové pohľady na svet. Kopírujem, čo považujem za totálne husté. Občas preberám dokonca sny iných. Lebo to považujem za dobrý nápad. A tak si rozširujem nové obzory a učím sa.

Je ťažko žiť aj keď je v živote len pár skysnutých vecí v živote. Vždy to ťahá dolu. Ak sa daná vec dá vyriešiť, tak stále bude znepríjemňovať život. Ak sa nedá, tak žiaden stres a stačí to vypustiť z hlavy. Volá sa to kostlivci v skrini? Snáď. Dôležitá je hlavne nespokojnosť s danou vecou. Napríklad pozerám zápasy v League of Legends 10 hodín denne. Ale už ma to nebaví ako kedysi a chcel by som trebárs začať behať. Ale zo zvyku sa usadím k zápasu na twitch.tv a pozerám. Alebo hrám počítačovú hru. Ale iba hrám. A zároveň cítim nespokojnosť, lebo ma to nebaví a chcem robiť niečo iné. Môžem? Isteže. Ale vyžaduje to isté úsilie. Nové požiadavky od života.

Cítiť nespokojnosť je plodné. Je to to, čo ma tlačí ďalej a ďalej. Už sa to nesnažím príliš analyzovať mozgom a zistiť prečo. Dlho ma to deprimovalo, že som nevedel pochopiť prečo a ako. Hádam, že je to súčasť mojej osobnosti a je to tak. A páči sa mi to.