Je tento svet reálny?

"Je tento svet reálny?", spýtal som sa Aline. Bola mrazivá novembrová noc a my sme sedeli na brehu lúky, pod nami sa rozprestierali matné svetlá vzdialeného veľkomesta. Pozerali sme na hviezdy.

"Cítim sa ako keby som bol neúplná projekcia vedomia kdesi odtiaľ" a mávol som na hviezdy. "...ešte aj toto poseriem. "Na jednu stranu si uvedomujem svoju existenciu tu, ale to, čo vidím v mojej mysli je ďaleko silnejšie, vzrušujúcejšie a rozsiahlejsie, než to, čo cítim telom. Aline, myslíš, že môžem tam niekde ďaleko spať v posteli a ja som len sen, ktorý blúdi po iných svetoch?"

Prisadla si ku mne bližšie, objala ma jednou rukou a povedala "Nechceš tu byť, ale predsa si. Ja viem, že sa s tým už dlho pasuješ. Je toto dosť reálne?" Zobrala moju ruku a vopchala pod svoju bundu priamo na holé ľavé prso. "Stlač ho". Pomaly som stlačil. Prúdila ku mne z Aline energia a moc. Ja taký studený a ona taká teplá.

Začínalo mi dochádzať, že budem navždy paberkovať na hranici reálnosti a nereálnosti, ak sa nerozhýbem. Obzriem sa za svojím životom a uvidím ako som sa bál sám seba. Bál prijať svoju moc.

"Ďakujem", povedal som jej a pobozkal ju na líce. Potom pohladkal po celej hrudi a chrbte. A stiahol sa späť.

"Ty vieš, že kedysi si bol tuho mocný. A všetko si to nechal za sebou.", povedala mi.

"To hej, nechal. Je čas urobiť ďalší pokus si to zobrať späť. Budem musieť použiť všetky schopnosti, všetku silu čo mám a s neistým výsledkom...tak fajn."

Aline sa usmiala, postavila a odišla smerom k mestu. Po piatich metroch sa rozplynula. "Kedy ťa zas uvidím?", spýtal som sa do vetra. Ucítil som na tvári jemné pohladenie.

Vstal som. Cítim sa ako za starých časov - sám proti svetu a so svetom. Najprv si musím zobrať späť svoju moc a potom svet čaká. Dobrodružstvá, nádherné miesta, krásne ženy a ozajstný život.