Slovenská Legenda: Ján Kalinčák - Láska a pomsta

posted in Slovak Heritage
in section Legends

Povesť z pätnásteho stoletia. (Concordia, 1858.)

Kedykoľvek sa človek obzre po tých našich krajoch a, idúc hore-dolu dolinami, oko vznesie k vŕškom, ktoré otočujú tiché dolinky ľudu nášmu príbytok dávajúce, i citným srdcom pováži celé to zjavisko pred očima jeho sa prestierajúce: prejme ho akási neobyčajná úzkostlivosť, akási nepoznaná túžba, ako človeka v kole čarodejníka stojaceho. Bo všade pusto v krajinách našich, nikde ti nepovedia: to a to sa tu robilo, to a to sa tu stalo, a tak bys' sa nazdal, že tu večná smrť, večná nečinnosť panovala. V predošlosti ľudu tatranského nevidíš nič, čo by potomka hrdosťou napomínalo na skutky predkov zapadlých, na snovanie a pretriasanie myšlienok o pozdvihnutí a zvelebení v sebe a v rode svojom hodnosti ľudskej. V prítomnosti zas opustený je ten ľud a kraj od celého sveta, ba i sám seba opúšťa, ako by všetko, čokoľvek je v ňom dobrého, preč z neho ďaleko do cudzieho sveta utiecť chcelo. Nemáš tam palácov vysokých; nemáš tam hudby, spevu srdce človeka od hrudy zeme až ta ďaleko do krajín večnej nekonečnosti pozdvihujúceho; nemáš tam myšlienok, budúce časy až na nasledujúce tisícročia označujúcich; nemáš tam citov mocou svojou útrobami človeka lomcujúcich. A nič, nič tam nemáš, čo tak oko vábi, tak uchu lahodí u skvelých, hrdých cudzích národov.

Ale to len človek každodenného srdca, odmeraného citu nič najsť nemôže v dolinkách tichých tatranských. Človek, ktorý je nepokazený ešte tokom sveta, ktorého myslenie ešte v putách nedrží pravidlo, jemu od cudzinca predpísané, ktorého pocítenie sa riadi po vlastnom čistom vnuknutí, aké mu nezkazené srdce a vlastné tušenie podáva: ten, pohliadnuc na náš kraj od najvyššieho brala hôr, kde si končiare skalísk s nebom ruky podávajú, až po najhlbšiu nížinu, kde tichý potôčik kvietky v kryštále vôd svojich sa zhliadajúce v ľúbom vziskrení citu bozkáva, — vidí v ňom akúsi moc tajnú, všetkými živlami pohybujúcu. A hoc nič nepočuješ o predošlosti predkov, predsa srúcaniny sborených zámkov svedčia, že tu bolo kedysi hýbanie, a to mohutné; hoc tu nemáš palácov slávy a skvelosti svetskej, predsa sama príroda si tu vystavila pomníky slávy a veleby svojej. Paláce naše sú skaliny hôr, ich ozdoba široké šumiace háje, i žlté polia, i kvetisté lúky; naše lampy sú hviezdičky nočné, naša hudba sú hromy nebeské, naše myšlienky sú sny o zlatých časoch, naše city sú city lásky, city najvyššie človeka.

A celá táto krajinka, hoc tichá, nemá, ukazuje na lásku, na lásku božiu a ľudskú. I zdá sa, ako by ten ľud bol len pre lásku stvorený, ako by tie kraje boly kobercami od Boha skrze prírodu vznešenú prestreté, aby po nich putovala láska.

Piesne slovenské, povesti národné nič iné neznajú, ako tichú domácnosť a maľovky lásky. Toto bol jediný živel žitia ľudu Karpatov; ale zato nemusíme si myslieť, že by láska naša bola taká tichá, taká domáca bývala voždy za starých časov, ako si ju vytvorujú pesničky národné. Nebolo to tak, a nie je to ani teraz tak. Láska bez náruživosti je oheň bez žiary; náruživosť bez hýbania sa a skutku je voda bez tekutosti. Láska hreje, ale i páli; ona stavia raje, ale ich i ničí; ona vynáša život náš až k horúcim krajinám ohnivého slnca, ale nás i rúca do priepastí, kde tma, bieda a hrúza panuje.

Počúvajte, krajania! Tu máte obraz toho, že i láska krajov našich všetky tieto vlastnosti na sebe nesie, a ako dušu zvelebuje, tak ju i zmára do bezodna bezkonečnej biedy.

I.

Bol večer na konci jari. Slnce zapadlo a príroda zašumela tichou, tajomnou harmoniou živlov svojich. Mesiac vyšiel zpoza hôr a obtiahol, osvietil leskom oka svojho celú Turčiansku stolicu. Vetrík si pohráva po voňavých hájoch, po kvetistých lúkach, ako by sa tešil v kráse tej milostnej božej prírody, i zašumieva mäkkými a ľúbymi hlasy na privítanie veľkého divadla. Človeku je tak dobre na srdci, keď môže jar prežiť v tichom pokoji a žiť tak nenútene, tak nevinne v svojej rozkoši, ako celá príroda za čas krátky prekvitania svojho, za času jarných večerov.

Slnce zapadlo za hory, a ľudia predsa deň nekončia.

Malá dedinka sú Kochanice, málo tam zemianskych domov, a predsa mnoho hluku. Ľudia prichádzajú z poľa, kolieska pluhov a vozíkov hrkajú, biče práskajú, a po ulici a na preddvorí čakajú deti, ženy domácich svojich; prichádzajúcich pekne vítajú, smejú sa, shovárajú sa, veselia sa. A za dedinou Kochanicami ide šumné, pekné dievča, ako slniečko jarné, prespevuje si potichu, obzerá sa, pozerá na zapadajúce slnce, a drobné krôčky prispieši, bo je už blízko kopca, ktorý delí kochanický a laskárovský chotár. A vyjdúc na chotárny kopec, potre si očká, priloží ponad ne pravú rúčku a hľadí, hľadí, ako by tmu večernú prehľadieť chcelo, napína sa na prstoch útlych nožiek, ako by sa až ta ďaleko k Laskárovciam napnúť chcelo. Ale kto vie, čo tak hľadí, kto vie, čo sa tak napína. Už spev utíchol na usmievavých perách a krátke vzdychy nespokojnosť mysle a srdca vyzradzovaly. „Už nepríde“, pošeptným hláskom vytisne sa vzdychnutie z pŕs krásneho dievčatka, ktoré pozerá i na mesiačik bledý, i na iskriace hviezdy, i na belasé ďaleké nebo, ako by sa ich o radu pýtalo. Ale odtiaľ hlasu nepočuť, odtiaľ sa ti nič neozve, a ak nemáš moci zo žmurkania hviezdičiek i z trepotania, ktoré mesiačik v obláčkoch sem-tam sa premávajúcich spôsobuje, i zo šumenia prírody jarnej vyčítať istú odpoveď na žiadosti srdca svojho: nič sa nedozvieš, nič nezkúsiš. Ale čo srdce žiada, to i myseľ káže. A dievčatku všetko dookola šepce: „On príde.“

Tak čaká, čaká krásna Malinka na chotárnom kopci; sadne si, i vstane, i obráti sa a ide nazad domov do Kochaníc, a zas sa vráti, sadne na kopec, podopre si hlávku peknou rúčkou, a ak dumá, tak dumá.

Zrazu z neďaleka pes zaštekoce, i rozoznať, ako beží k chotárnemu kopcu, i počuť, ako šviždí okolo neho bežiaceho povetrie, a krásna Malina potrhne hlávku, počúva i vstane a chytro drobným krokom beží ta, odkiaľ Štekot psa prichádza. Onedlho dobehne pes

(TODO obrazok)

k dievčatku a krúti sa okolo neho, ako okolo starého známeho, i kňučí, i vyskakuje, i stavia sa na zadné nohy, i krčí sa akoby na znak radosti, že našiel, koho hľadal. O krátky čas dôjde i mládenec vysokej postavy, krásneho vzrastu, podá ruku dievčaťu a potom pritisne ho k srdcu, ľúbym hlasom povedajúc:

„Dobrý večer, Malinka!“

A ona mlčí zprvu; zdá sa, ako by najprv rozkoš toho okamženia zažiť chcela, a nechtiačky a sama nevediac prečo vinie sa k šuhajovi i povie:

„Vidíš, braček Bohuško, ako ty neskoro ideš; ja som ti išla naproti, a tu musím tak dlho čakať, nevediac, či ťa ešte dnes uvidím.“

A mladý šuhaj sa usmeje, i hladkajúc po rúčke Malinku, povie:

„Akéže ste vy nedočkavé stvory, ony by chcely, aby človek tak robil, ako si ony zamyslia, a nezíde im na um, že by sa človek musel potrhať, keby sa každej vyplniť malo, čo si od nás zažiada, a nezíde im na um, že jest i viacej pekných dievčat na svete.“

„A ty si myslíš“, odvetí dievča, „že každá na teba tak pozerá, ako tamtie hviezdy na nebi, a že každá nemá inej roboty, iba na teba myslieť?“

„Pravdaže si tak myslím“, odpovie Bohuš Mladič, „a ak mi neveríš, nuž pozri na pannu Malinu, dcéru urodzeného pána Martina Kochanického, a opýtaj sa jej, či nemám pravdu.“

„Nuž a čože sa ty nazdávaš“, opýta sa dievča s lahodným úsmechom, „že ja nemám ani inej myšlienky, iba na teba? Daj ti mi Bože šuhaja! Jesto u nás dosť švárnych, mladých ľudí, ktorí sú radi, keď len pozre na nich Malina z Kochaníc — a tys', ver mi, jeden z tých najšpatnejších medzi nimi.“

„Nono, dieťa moje, dajže si ty pokoj a nehreš proti Pánu Bohu! Lebo viem, že bys' i prisahala na to, že nieto pod šírym nebom krajšieho mládenca, ako je Bohuš Mladič z Laskároviec, ktorý má šťastie každý deň pannu Malinu Kochanickú k prsiam svojim ...“

„Netárajte, netárajte, pán brat!“ pretrhne hovoriaceho Malinka. „Lebo to už statočný človek ani zniesť nemôže, čo si vy o sebe myslíte!“

„A predsa mám pravdu!“

„Ba nemáš!“

„Ba mám!“

„Ba nemáš!“

„Ale nieže, nie, Malinka! Ale nieže, nie, srdiečko, duša moja jediná na svete, lebo ti hneď ukážem, že mám pravdu.“

„Nechcem, nechcem, kýmkoľvek mi ty nepovieš a neuznáš, že som ja len predsa inakšie dievča, ako si ty šuhaj.“

„A ja ti veľmi vďačne uznám, keď ty vypovieš, že predsa niet onakvejšieho šuhaja na svete, ako som ja.“

„No, už to ti ja akživo povedať nemôžem, lebo to je nie pravda.“

„Ale to len predsa uznáš, že pre očká panny Maliny niet hodnejšieho, ako ja.“

„To je síce iné — ale predsa....“

„No, nič predsa. Teda stojí, že ani pod slncom niet viac hodných šuhajov pre pannu Malinu, ako je Bohuš Mladič z Laskároviec. A s tým koniec, a viac ani slova!“

Tak žartujúc, odkiaľ ich dávnu dôveru dobre bolo poznať, prišli až k tichej dedine Kochaniciam, cez ktorú, smejúc sa, žarty robiac, prišli ruku v ruke až k dvoru pána Martina Kochanického.

Dvor pána Martina bol priestranný, veľký, tak ako to u zemänov býva. Na predku k ulici stál dom drevený na jedno poschodie, obielený. Na spodku bývali domáci páni, na vyšnom poschodí mali dve izby pre hostí: okolo týchto tiahla sa široká pavlač, smrekovými stĺpmi pokrov domu podpierajúca. Spolu s domom boly spojené sypárne a čeľadník. Od zadku stály humná s voziarňou, stajňami, drevárňou. Tak si tu žil pán Martin Kochanický, ako nejaký králik na svojej kúrii, a obyčajne, keď ho niekto nahneval, hovorieval:

„Čo? nemám ani pána, ani kráľa, ktože mi rozkáže na mojom grunte?“

Teraz sedí pán Martin za tichého jarného večera na lavičke pred domom. Na pleciach mu visí mentiečka s čiernym prámom, na hlave široký klobúk, ktorý ukrýva šedivé vlasy. Pri boku mu sedí jeho žena v bielom čepci a okolo nich behá dvoje malých detí, siroty po nebohom ich synovi, čo padol vo vojne a skoro potom i svoju ženu za sebou do večnosti povolal. Ešte dvaja páni bratia, súsedi, zemäni z toho istého koreňa, z tej istej famílie, lenže z druhej línie, prišli si sem posedieť a poshovárať sa o svojich mladých časoch a o terajšom prevrátenom svete. Koniec rozhovorky obyčajne bývalo hlboké vzdychnutie a slová:

„Škoda dobrých dávnych časov; takých, Pánu Bohu prisahám, nikdy viac nebude!“

Medzi najkrajším rozhovorom, kde si páni o insurekcii za svojej mladosti rozprávali a ktorý predmet im voždy býval najmilší, zaštekali psi na dvore. Sprevádzaní touto domácou čeliadkou, vošli do dvora Bohuš a Malinka, povedali „dobrý večer“ a bez všetkých okolkov sadli si medzi ostatných. Pán Martin ich milo prijal, podal Bohušovi ruku, a Malinku privinula matka. Ale pán Gregor Kochanický, omrzlý, že sa mu v rozprávke prekážka stala a nemohol dohovoriť to, čo za najvážnejšie držal, pohodil si klobúk nazad hlavy, poškrabal sa za uchom i popod nos povedal:

„Tak je to! Keď som ja bol mladý, to sme my stáli, kým nám starší sadnúť nekázali.“

„Počuješ, Malinka“, ozve sa Bohuš, „jeho milosti pánu sváčikovi sa nepáči, že sme si sadli medzi nich.“

„Hí, pre Pána Boha“, s veľkým podivením ozve sa zas pán Gregor, „teda si títo mladí ľudia i tykajú?“

„Poď, Bohuš“, povie Malina, „bo nám zas budú lekciu držať, ako to bolo, keď boli na insurekcii.“

Ale pán Gregor sa na žiaden spôsob touto rečou pomútiť nedal. I složil ruky, i pozrel do neba, i prevetil:

„Ach, Bože môj, keď som ja bol mladý — ale nie, i teraz, ja by som mojim deťom krky povykrúcal, keby mladšie neuctilo staršie a mu „vy“ nepovedalo, a to sú predsa vlastné deti.“

„Ba dajte si pokoj, vaša milosť pán brať“, mrzute povie pán Martin „i títo oba sú nie cudzí. Oba sú z jednej krvi. Či neviete, že môjho starého otca vlastná sestra bola jeho otca vlastná stará mať? No, teda viete, pán brat, že v Bohušových žilách tiež krv Kochanických tečie.“

„A k tomu viete, pán brat“, dodá so smiechom pán Matiaš, súsed pána Martina, „že budeme na budúcu jeseň svadbu sláviť.“

„Hm“, zas sa ozve pán Gregor, rád tomu, že Matiaš niečo nadhodil, na čo on mohol odpovedať: „no, veď dobre, ja proti tomu nič nemám, ale moja stará je o dva roky staršia odo mňa, a predsa bych jej neradil, aby mi tykala — a z týchto Pán Boh vie, čo ešte bude!“

„Ja, Pánu Bohu prisahám, tým už iba kňaz pomôže“, povedal Matiaš, usmejúc sa sám so sebou spokojný, že takú múdru reč predniesol.

„I to je dobre!“ zas len zavedie reč neprekonaný pán Gregor. „Ale predsa, byvši ja jej otcom, by som nedovolil, vediac, na čom veci stoja, aby sa s ním schádzala mimo mojich očí, keď nie pre iné, aspoň aby si svet o našej slávnej famílii nič zlého nerozprával, kým by aspoň za jeho nevestu slávne a podľa starých, pekných obyčajov vypýtaná nebola.“

Bohuš počúval s radosťou vážné a pravdivé slová jeho milosti pána Gregora, a keď dohovoril, skočil s lavice, stal si s vyjasnenou tvárou pred neho i vyvolal:

„Ale, vaša milosť pán sváčik, keď vám tak mnoho záleží na vašej famílii, a mne zas toľko na tom, aby som k môjmu pánu ujčekovi svobodne chodiť mohol, teda vás prosím za môjho pytača, a ešte zajtra prídete pýtať Malinku s celou slávou a vážnosťou pre toho človeka, na ktorého teraz tak žehrete!“

Pán Gregor zostal ako skamenelý; nevedel, čo sa mu robí, bo to v svojom živote nepočul, že by sám záletník bez rodičov niekoho na vohľady posielal. Potom, keď sa poobzeral po pánu Martinovi a jeho žene a videl, že sa oni usmievajú a sú srozumení s Bohušom, pokrútil hlavou i odpovedal:

„Dobre, zajtra oblečiem svoju mentiečku pod striebrom, čo som sa v nej i sám sobášil, i môj otec, v ktorej som i ja i môj otec na insurekciu chodil — a potom nech sa stane božia vôľa!“

Bohuš je šuhaj živý a srdca nie kamenného, i objal pána Gregora a celkom vážnym výrazom hovoril, bozkávajúc ho:

„Vy potecha moja, vy jediná podpora moja!“

A pán Gregor to všetko prijal za hotový peniaz, a neborákovi vytlačily sa slzy z očí i kvapkaly po šedivom fúze, a prsia hlas vydaly:

„Nech ťa Pán Boh žehná. syn môj, na sto rokov a dá ti dar Ducha svätého a rozumu dobrého!"

II.

Vyšlo ráno slnce na nebi, pobozkajúc najprv zelené kopce turčianskych hôr, a obrúbiac ich žeravo-červenou stužkou ohňa svojho, spôsobilo podivné, belaso-tmavé svetlo po celej doline, v ktorej sa mieša spev vtákov, vyletevších z hniezd svojich, i hlasy ľudské, i cenganie lichvy na pole vyhnatej, i trúbenie pastierov, ako by zvukmi svojimi svet k životu prebudiť chcejúcich. O krátky čas preborilo a pohltilo ohnivé slnce hmly ranné, a dolina turčianska sa objavila v svojej kráse. Také bývalo jarné ráno v Turčianskej stolici, také býva i teraz. V Kochaniciach u pána Martina všetko hore povstávalo. Pán Bohuš, privyknutý u pána Martina, ako pána ujčeka podľa starej obyčaje, kde sa pokrevenstvo až v desiatom kolene ešte voždy rodinou menovalo, keď sa mu zapáčilo i viacej dní sa zabaviť, i teraz tu prenocoval a po krátkej domácej rade, aby sa žiadosti pána Gregora vyplnily, uzavrelo sa: aby Bohuš i s Malinou išli do Laskároviec a pána Ondreja Mladiča, svojho otca, i s pani matkou a všetkých známych z dediny na maličký olevrant k pánu Martinovi Kochanickému povolali.

A ako je dobre, ako je príjemne mládeži, keď bez všetkej nútenosti svobodný beh citom svojim povoliť môže! V dolinách Karpatov nemáš vzbúrenej mysle, nemáš rozvlnenia citu, ktorý povstáva z trapov lásky dosiahnuť sa nedajúcej; tu láska rastie s naším životom, zvelebuje postať našu, nepovzbudzujúc trápnych citov, kalných myšlienok v mysli našej, krem tam, kde nepredvídaná príhoda, nevyrátané vmiešanie sa iných do vecí našich nám robí biedu a otrapy.

A tak išli dvaja mladí, na sdeľovanie citov svojich navyklí ľudia, ruku v ruke, za ranného slnca do Laskároviec. A to božie slnce pozeralo na nich, ako by sa tešilo z ich úprimnosti, z ich kochania, i zdalo sa, že všetko dovôkola zanôtilo pieseň k zvelebe ich citu a o ňom šepotalo.

Ako prišli na chotár, kde sa za ním malý háj rozprestieral, zočili hýbať sa zďaleka vysokú mužskú postavu. Keď sa muž priblížil,

bolo rozoznať jeho postavu i silu, ktorá v jeho celom vnešnom objavení patrná bola. Telo jeho, silné, vyvinuté, širokých pliec, zdalo sa by vzorom dokonalej krásy mužskej: bo bystré oko iskrilo ohňom povedomia sily svojej; vysoké čelo, ktoré skoro celé zpod zeleného klobúčka vyzeralo, zdalo sa byť knihou, z ktorej možno vyčítať bystrú myseľ, ale i tvrdosť a nepohnutosť pri vykonávaní úmyslov svojich; tvár jeho, celkom pravidelná, bola zdola zakrytá

(TODO obrazok)

hustou čiernou bradou a fúzom; čierné vlasy po pleciach sa svíjaly a otáčaly v hustých prsteňoch hrdlo jeho. Tak bys' myslel, keď pozreš na prichádzajúceho, že je stvorený panovať nad svetom: ale kebys' pozrel na tuhú vrásku, čo sa vytvorila medzi jeho obrvami, i na sklad tvári okolo úst, povedal bys', že sa v tej peknej, mužskej postave tvrdosť, panovitosť a neúkrotná náruživosť skrýva.

Blížil sa vždy väčšmi k dvom mladým milencom, a biele pero si povievalo a kolísalo sa v povetrí, koľko ráz sa len dookola obzrel a hlavou podhodil. Zrazu zastane, jednou nohou napred pokročí, poobzerá sa dookola, pušku strhne s pleca, podopre sa na ňu oboma rukami a niečo očakáva. Potom vezme do ruky malú trúbku, čo mu na zelenej šnôre visela, zatrúbi pár ráz — a psi z hája hneď pribehli k jeho boku. Poznať, že bol na rannej postriežke, bo i jeho zelený krátky kabát, širokým čiernym remeňom, na ktorom sa veľká strieborná pracka ligotala, cez pás stiahnutý, to dosvedčoval.

Keď Bohuš a Malinka dochádzali k nemu, utíchla ich rozprávka, a Malinka, zľaknúc sa nového objavu, skrývala svoju začervenelú tvár za svojím sprievodčím.

Bohuš sa pekne poklonil, pozdravil poľovníka, a poľovník pokýval hlavou a usmievave silným hlasom prehovoril:

„Kde tak zavčasu, mladí ľudkovia, kde?“

„Do Laskároviec, vaša milosť“, odpovie Bohuš.

„To je vaša sestra, mladý pánko? A či azda vášho srdca volenica?“

Bohuš neznal, čo odpovedať, vidno, že mu nevhod prichádza táto otázka. Sklopil oči a len popod nos také niečo, ako „i jedno i druhé“, zamrmlal.

Ale oko pekného lovca sa len teraz na dievča obrátilo a čosi ho tak veľmi tiahlo k tomuto raňajšiemu výjavu, že nemohol odolať zvedavosti a dievča od hlavy do päty odmerať. No ako jeho oko uviazlo na jej peknej tvári, teraz rozpačitosťou ešte väčšmi, ako obyčajne, začervenelej, vyvolal:

„Nech som nie spasený, ak som kedy krajšieho dievčaťa videl!“

Bohuš sa porúčal, rád zarazeniu poľovníkovmu, poľovník však zas zavolal:

„Počkajte trochu, mladý panáčko! Kto ste vy a kto je táto mladá srnka, čo sa tak bojazlive okolo vás krúti?“

Ale Bohuš sa musel rozmrzieť, lebo vidno tôňu na tvári jeho; zmraštilo sa čelo hladké a ústa smelo vypovedaly:

„A čo vás do toho?“

Muž v zelenom kabáte sa len usmial i odvetil:

„Nie tak zhurta, mladý panáčko, nie tak strmo. Ja by som s celým svetom priateľstvo uzavrel, keby sa mi také krásné dievča, ako vám, o ruku opieralo, a čertovi bych svoje meno zapísal, keby som dnes takú krásnu srnku ulovil.“

„Nežartujte s takými vecmi“, obkríkne ho nahnevaný Bohuš, „bo uvidíte, že ja taký pán, ako vy, že znám tak urážky so sebä smývať, ako vy ich udeľovať.“

„Ho—ho, priateľko, panstvo sem, panstvo tam, o to sa s vami hádať nejdem; ale prisahám Bohu, dievča sa mi lepšie páči, ako vy, a prosím vás, hoc mi vaše zamlčíte, povedzte mi aspoň jej rodičov meno!“

„Vás ani do nej, ani do mňa nič — a tak nám dajte pokoj!“

„I čerta ma nič, keby ma nič nebolo, nuž bych sa ťa nespytoval!“

„Ešte raz vám hovorím, nechajte nás v pokoji“, dupnúc nohou, zvolá Bohuš, „lebo vás dám lapiť, ako človeka, ktorý na ceste ľudí po zbojnícky zastavuje!“

„I tisíc striel do teba i tvojho jazyka, chlapče!“ ozve sa poľovník, trasúci sa jedom na celom tele. „Nuž ale ty ma lapiť? Keby som za poctivosť držal s takým chlapčiskom sa babrať: teda nech sa Mikulášom Blatnickým nevolám, ak bych ťa tu nezmrvil na prach.“

Pri slovách, kde cudzí meno svoje spomenul, zakríkla Malina strachom, znajúc hoc len po mene pána zámku Blatnického a predtým počujúc o jeho divej povahe, o jeho neúkrotnom hneve. Pozrela naňho, a zľakla sa tým väčšmi, bo vrásky medzi obrvami i potrhujúce sa líce ukazovalo, ako pobúrilo hnevom celú dušu jeho urážlivé slovo Bohušovo, a preto, dodajúc si smelosti, obrátila sa k nemu, spustené ruky složila a prosila za odpustenie pre unáhleného Bohuša, i povedala, že je dcéra Martina Kochanického a — odišla.

Mikuláš Blatnický neodpovedal ani slova, ale dlho pozeral s tmavou tvárou v tú stranu, kde sa ztratilo dievča so šuhajom.

III.

U pána Martina Kochanického všetko sa živo pohybuje. Na večer dali k sebe poprosiť mnoho hostí z okolia i z dediny, a mrzko by bolo, keby zemän mnoho na svoj chýr a svoju starú famíliu držiaci nebol pripravený na prijatie povolaných pánov bratov. Pani Kochanická behá po komorách, kuchyni, dvore, dáva rozkazy, prizerá na všetko, dá drhnúť kurence, husi, morky, označuje práce slúžkam; pán Martin zas sedí za stolom, rozkazuje sluhom, káže sa im pekne poobliekať popoludní, aby z cudzích nik hovoriť nemohol, že nemá ani len toľko, aby sluhov svojich dobre zašatiť mohol. Tak sa to mele a hýbe celý dom pána Martina.

Ale čo najviac pobúrilo celý dom, bol príchod jedného slávneho hosťa, ktorý sa ešte pred obedom sem dostavil. Bol to pán Mikuláš Blatnický, najmožnejší, najpyšnejší, ale i najhroznejší zemän v celej Turčianskej stolici. On bol dlhé časy preč zo stolice, slúžiac vo vojsku, kde bol náčelníkom celého pluku. Teraz ho málokto v Turci znal, ale si ľudia mnoho rozprávajú o jeho mladých časoch, kde nebolo človeka, s ktorým by sa nebol do hádok pustil a mu na taký alebo onaký spôsob uškodil. Tak sa stalo, že sa ho obzvlášte súsední zemäni báli, a s druhej strany mu i vôľu hľadali, aby im alebo silou ich majetok nepobral, alebo im ho docela nezničil, alebo aby im v čas nebezpečenstva, keby sa nepriateľ do stolice dostal, pomoci neodoprel.

Keď prišiel k pánu Martinovi, i svoje meno povedal a do jeho priateľstva sa porúčal: to bolo tu výlevov priateľstva, že bys' ich ani na štyri kone nepobral.

„Akože ma teší, že vaša milosť poctila môj chudobný príbytok; akože ma teší, že máme šťastie vašu milosť u nás uvítať, akože ma teší —“

„No, dobre, dobre“, odpovie Mikuláš, „že vás takto hore koncom a pri dobrom zdraví nachádzam. Vaša pani ešte žije, a tiež ešte hádam, tak ako vy, nás mladších svojou krepkosťou zahanbí?“

„Starí ľudia tak ako slnce na západe“, vzdychne Martin. „Hoc sa dnes ešte i hore koncom držia, nevedia, či zajtra nebudú musieť mladším miesto ustúpiť.“

„Pravdu má síce vaša milosť“, odvetí Blatnický, „ale toho na vás ešte nevídať.“

„Keby bola vaša milosť len predošlé leto doma bývala, nuž by iste za môj život nebola ani babky dala. Už mi skoro odspievali, bo od tých čias, čo môj Peter zahynul — Pán Boh mu daj slávu večnú — som chradol a chradol, až som predošlého leta mal sísť so sveta; ale taká bola vôľa božia, abych ešte tu na zemi smútil za svojím synom.“

„Potešte sa len, pán súsed, vo svojich druhých dietkach“, a potom, usmejúc sa, prehovorí ďalej pán Mikuláš: „bo prisahám Bohu, máte dcéru, ktorá by nezahanbila ani trón kráľovský.“

A pán Martin, počujúc to, hlavu vzniesol dohora a pomaly, ako by tým väčšmi slovám svojim chcel dať výrazu, vyslovil:

„Neviem, či nežartuje vaša milosť; moja dcéra sa len na svoju rodinu udala. Ale kde ste ju videli, že tak o nej hovoriť ráčite?“

„Práve teraz na postriežke. Ako idem z hája, videl som ju s jedným mladochom...“

„Aha“, skočil do reči Martin, „to bol Bohuš Mladič, jej sverenec.“

„Teda je už sverená?“

„Vlastne ešte nie, ale od mladi už boli jeden druhému sľúbení — dnes má byť sverenie, a ufám sa, že vaša milosť nás poctí svojou prítomnosťou.“

„Hm, mňa tu práve netreba.“

„Ale akože by sa tešil i Gregor, zná vaša milosť, ten Gregor Kochanický, čo s vaším pánom otcom tak tuho držal, i Matiaš, čo s vami vyrástol, i iní z našej famílie.“

„Ak i mne nejaký úrad a hodnosť sveríte — tak áno; na príklad za pytača.“

Pán Martin pokrútil hlavou, uprel oči do zeme, odpľuval a nesmelo vyriekol:

„Neznám, či Gregor pristane, lebo on je tak zamilovaný do svojej známosti, ktorú má v rečníctve ako pytač, že by to bolo obrazenie pre jeho osobu, keby ho niekto za pytača nepovolal, a viem, že sa od včerajska učí, aby zas niečo nového aspoň za hodinu o Adamovi, Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi hovoriť mohol.“

„Keď len Gregor, ja viem, že mi to k vôli urobí.“

„Ktože môže čo vašej milosti odoprieť“, pokrčiac plecami, vyrečie Martin.

Zostalo pri tom, a rozprávka sa na iné veci obrátila. Keď sa uzavrelo, že pán Mikuláš zostane v dome celý deň, nebolo behanici koncakraja, bo taký veľký pán musel sa uctiť po pansky.

Poludnie minulo, o pár hodín sa hostia schádzali. Tu páni bratia zo súsedstva pokrúcali fúzmi, tam pani sestry naprávaly čepce, tam si zas mladí pričesávali dlhé vlasy, tam paničky poťahovaly živôtky, aby tým milšie ich postava mladým pánom do očú padala. Prišiel i pán Gregor vo svojej starootcovskej mentiečke, líškou prámovanej a striebornými gombami ozdobenej, i s vážnou tvárou, ako sa to na takú znamenitú osobu svedčí. Dnu vstúpiac, pekne sa poklonil, premeral očima prítomných, a vidiac človeka v zelenom každodennom kabáte, pokrútil hlavou a opýtal sa pána Martina:

„Kto je to, čo sa tu ustanovil neodený rúchom svadobným?“

„Ha-ha, pán Gregor, vy ste veľký biblista, a preto zabúdate, že ten človek neodený rúchom svadobným nie je iný, iba pytač pri dnešnej slávnosti“, so smiechom hovoril pán Mikuláš, ktorý reči Gregorove dopočul.

Ale keď Gregor počul, že sa tu o pytačstve hovorí, zostal ako skamenelý, bo sa nazdával, že sa mu celá spoločnosť vysmieva, a preto sa roztúžil a prudkým hlasom zavolal:

„Kto tu pytač druhý okrem mňa?“

„Ja, vaša milosť, ja“, odpovie celkom zľahka Mikuláš.

„A kto ste vy, nehanebný človek, vy, čo si sem prichádzate zo šedivej hlavy a statočných ľudí posmechy robiť?“

Prítomní dávali znaky Gregorovi, aby prestal, ale on nič nedbal na ich kývanie a len vyriekol reči svoje bez všetkých okolkov. Mikuláš odpovedal:

„Čo sa hanby dotýka, nechajte ju teraz na strane a pomyslite, či ste k svojím šedinám tak statočne prišli, ako vravíte.“

Gregorovi prechádzala trpelivosť, čo vidiac pán Martin, chcejúc obe strany udobriť, hlasne povedal:

„Dajte pokoj, pán brat! Pán Mikuláš Blatnický sa len žartuje, a tešil sa už dávno na váš príchod.“

Gregor sa síce zarazil, počujúc meno odporcu, ale neztratil ducha; potrúc si čelo dva

(TODO: obrazok)

razy a povzdychnúc, i ako by sám so sebou hovoriac, preriekol: „Poctivosť, poctivosť!“ i potupne uprel oko na Mikuláša. Chcel odísť, ale ho uprosili, aby zostal, — i zostal, viac ani slova nehovoriac.

O krátky čas prišli i páni z Laskároviec, Bohuš i Malinka. Bohuš zhliadol Mikuláša a shŕždené jeho obočie prezradzovalo, aké nemilé mu je sídenie sa s tým človekom, a Malinke stislo niečo prsia a, nemohúc v izbe obstáť, vyšla von k matke. Táto zamútenosť mladých týchto obyčajne veselých ľudí i celú spoločnosť urobila tichou, neveselou. Až keď sa všetci spolu sišli, vstal Mikuláš Blatnický a prehovoril:

„Vaša milosť, pán Martin Kochanický, s pani manželkou i všetci prítomní! Ako znáte, prišli sme všetci vaše milosti požiadať o ruku vašej dcéry a prosiť o vaše priateľstvo. Prosí vás tedy tu v prítomnosti tak mnohých vážnych pánov o ruku vašej dcéry a vaše priateľstvo Mikuláš Blatnický z Blatnického zámku.“

Ako začal hovoriť, učúchlo celé shromaždenie, a keď dokončil, bol bys' počuj klopanie srdca, v ich prsiach, tak bolo ticho, také veľké bolo ich začudovanie. Nik neodpovedal, nik sa neohlásil. Až naostatok podivený Martin vyriekol:

„Nežartujte, pane, s nami a nekaľte našu veselosť rečami nepríhodnými.“

„Nežartujem, a prisahám Bohu, nikdy som vážnejšie nehovoril, ako teraz. Mikuláš Blatnický vás pýta o ruku vašej dcéry — a očakáva od vás odpoveď“, pyšne doložil Mikuláš.

Pán Martin nemôže odpovedať a prítomní zčiastky neveria slovám mocného pána, zčiastky závidia šťastie Kochanickému, že s takým silným pánom do rodiny vstúpi. Len dve osoby sú tu, ktorých srdcom i hnev, i bolesť, i nenávisť, i zlosť zatriasla. Bol to Bohuslav a Gregor.

V pomútení mysle, ktoré teraz nasledovalo, nik sa neohlásil, len Gregor skočil so stolice, zamračil sa, pristúpil k stolu, buchol naň rukou i zavolal, okom po Mikulášovi mrštiac:

„Pane, z toho nebude nič! Mikuláš, ako obyčajne, keď chcel potupne odpovedať na hnevlivú reč slabého nepriateľa, sa usmial i prehovoril celkom potichu, akoby bez všelikého pohnutia mysle:

„Ak vy to rozkážete, pán Gregor, tak áno.“

„Rozkážem, nerozkážem, to je jedno, ale čo vy všetku stolicu na ruby obrátite a čo večnú pomstu Gregorovi Kochanickému zaprisaháte, predsa on nedovolí, aby ste vy skrvavili dvoch ľudí srdcia, ktoré samo nebo spojilo.“

„Ej, ej, pán Gregor stojí s nebom v spojení, že vie, co sa tam spojuje a čo nie“, v predošlom spôsobe hovoril Mikuláš a potom dodal: „A čo sa skrvavenia dotýka, môž' byť, že by som mohol skrvaviť srdce pána Gregorovo, keby som na príklad jeho famílie „harmáles“ chytil do ruky a na oheň položil.“

Za starých časov, kde bezpečnosti v krajine nebolo, zemianske rodiny listiny svoje, výkazy zemianske a iné vážnejšie veci skrývaly u majiteľov mocných zámkov, kde boly bezpečnejšie, ako v ich neohradených domoch. I Mikuláš tu ma zemiansky list Kochanických, ktorý u neho bol skrytý, narážal.

„Vy ste sa už i horších skutkov dopustili“, odpovie Gregor, „nuž ale to nič. Vy sa nazdávate, že starého, šedivého muža tu ako blázna odpravíte, bo znáte, že sa on osobnými ohľadmi dá omámiť tam, kde mu to káže svedomie. A ty, Martin, braček, čo rozmýšľaš? Sem Malinu, polož jej ruku do ruky Bohušovej, a Boh nám bude na pomoci.“

Martin premýšľal, nevediac sa pohnúť; Gregor mu hľadel do očú, chytil ho za ruku i narážal naň, aby sa vyslovil, vidiac však jeho neodhodlanosť, pustil jeho ruku, i spýtal sa matky nevestinej, čo myslí, no i tá sklopila oči. Zatriasla sa gamba, starému Gregorovi, oči starobou oslablé hnevom zaiskrily a slová v strašnom hlase z pŕs sa vyvinuly:

„I vy, pán Martin, i s vašou celou rodinou ste tiež ľudia stáli v slove, kde vás nič nestojí; ale počkajte, keď vám lichotí stav a moc Blatnického, keď teraz v slepote ničíte sväzok dvoch ľudí nebom sebe obecaných: počkajte, budete trpieť, keď zvädne dieťa vaše, ako na prsiach hada, v náručí — bratobijca.“

A potom, obrátiac sa k Bohušovi, vyvolal:

„Čo stojíš, syn môj, ako skamenelý v bezmyseľnom hneve? Poď — vidíš, nečaká v tomto dome viac pre teba radosť — poď za mnou, budem ti rozprávať, čo keď počuješ, beda tebe, ale beda i iným ľuďom.“

Zahrozil sa, Bohuša, akoby prirodzeným pudom hnaného, vzal so sebou a zmizol z domu Martina Kochanického.


Ale čo budem mnoho rozprávať? Budete popredku tušiť, čo sa stalo. Otec sa od všetkého odtiahol, matka prehovorila dcéru, aby nasledovala šťastie, čo sa jej ukazuje — a dievča, mladé, nezkúsené, nevediac si rady dať, plakalo, až si skoro očká vyplakalo, triaslo sa ako osika, keď si len pomyslelo na budúci stav, a predsa na nahovárania matky, priateľov povedalo — „áno!“ a bolo všetkému koniec.

Svadba bola veselá — spievalo sa, tančilo sa, slovom, bolo to tam ako v raji — len jedno srdce, srdce nevesty, sa zdalo byť práve z raja vyhnatým.

A po svadbe pán Mikuláš sa stal celkom iným človekom. Hory sa neozývajú jeho krokmi, štekaním psov, zvukom trúby — a zver si pokojne vykračuje po zelených hájoch, kúpa sa v rannej rose, i smelým, čistým okom pozerá na jarné dvíhajúce sa polia. Pán Mikuláš sedí pri svojej mladej žene, i túli sa k nej, i dáva jej pekné slová — celý jeho život, každý klepot srdca sa zdá byť len za ňu a za ňu. A ona? Ona sedí ticho, neodporuje mužovmu hláskaniu, neodďaluje ho od seba, ale nikdy sama nezačína, nikdy sa sama k nemu netúli, a čím je jej muž horúcejší, rozdráždenejší, tým je ona tichšia, zamyslenejšia.

Mikuláš nemyslel na svet, nemyslel, že by čo skaliť mohlo jeho prv nikdy neznanú spokojnosť — a predsa sa stalo tak.

IV.

V Kochaniciach, ako v každej zemianskej dedine, sa schádzavali páni bratia vždy, kedy toho potreba bola, u direktora, t. j. každoročne voleného predstaveného slávnej famílie. Pán Gregor, direktor už od mnoho rokov, každoročne, ako najmúdrejšia hlava famílie, v svojom úrade potvrdzovaný, svolal do spoločnej porady pánov bratov, a oni sa ustanovili až do ostatnej hlavy: bo u direktora sa neraz rozhodovaly rozopre, píjalo sa z vrecka premoženej strany, a to tým viacej, bo každý zemän by sa bol hanbil byť zemänom, keby nemal aspoň tri procesy. V nádeji teda, že sa spory medzi jednotlivými pretriasať budú a po starootcovsky sa jeden alebo druhý na pár okovov vína odsúdil: každý úd slávnej famílie sa poberal k pánu direktorovi.

Ale sklamali sa všetci. Páni zástupcovia stránok, ktorí boli dvaja od slávnej famílie ustanovení, a síce pán Matiaš a pán Štefan Kochanický, preto, že najlepšie vedeli po latinsky vysloviť „egregius Dominus“, potom „pro parte I. comparet“ a naostatok „anno roku“: darmo si lámali hlavy, ako by jeden druhého premohol v spore pána Jána a Ondreja v tom záležajúcom, že voliar Janov Ondrejovu lúku spásol, lebo tamten hovoril, že každý človek len sám za seba stáť môže, tento zas, že každý pán i za svojho sluhu stáť musí.

Dlho čakalo shromaždenie, kým pán direktor, zamyslený, od choroby opadnutý, hlavu hore povzniesol, zasadol si zavrch stola, poobzeral sa dookola a vážnym hlasom začal:

„Páni bratia, slávna família! Od dávnych časov, od panovania kráľa Belu II., bývali Kochanickovci vždy zemäni; teraz prestaly tie dávné dobré časy, a Kochanickovci nie sú tá stará, chýrečná família, čo predtým — oni nie sú zemäni.“

Po vážnej tejto prednáške, pohladiac si starý šedivý fúz, oddýchol si pán Gregor a ako na zvedy, aký účinok reč jeho spôsobila, zakrútil svoje od poslednej choroby upadnuté a začervenelé oko po shromaždení. A skutočne, pár týchto slov udrelo ako hrom z neba do pánov bratov: jeden sa divil, nevediac, čo o tom myslieť; druhý bol prestrašený, ako čo by už bol naveky zemianstvo ztratil; tretí sa mrzel, že shromaždenie docela iný smer, ako vypočúvanie jeho procesov, vzalo; štvrtý myslí, že sa pánu direktorovi hlava v chorobe pomútila; ale všetci, ako by bičom plesol, opreli oči na starca, ovesili fúzy, že im medzi gambami zuby vyzeraly.

Ani jeden sa zprvu neopovážil prehovoriť, lebo hriech by bol proti múdrosti pána direktora len slovo povedať, a zas nik neznal, čo vlastne chce. Pomaly začali páni bratia hlavou pokyvovať, odkašľávať, až naostatok najsmelší pán Matiaš prevzal slovo a povedal:

„Ale, vaša milosť pán brat, mne je, ako čo by s duba spadol, ja vám nerozumiem!“

„Ani ja, ani ja!“ zavolalo celé shromaždenie, rado, že odrazu vyhovorené bolo slovo, ktoré sa každému miatlo na jazyku, a predsa ho nikto uhádnuť nemohol.

A pán Gregor, potešený účinkom, nezasmial sa síce, lebo to by bol hriech proti jeho vážnosti, ale mykol fúzom na pravo i na ľavo, vtiahol povetrie do pŕs, že sa mu nosové dierky rozšírily, a začal takto:

„Páni bratia, slávna família! Čudujem sa, že ste nepochopili reč moju, lebo som myslel, že vo vašich žilách vrie tá stará, čistá, nepoškvrnená krv zemianska, ktorá je i pred Bohom, i pred ľuďmi zemianskou. Keď však chcete, nuž vám celú vec, poručeno Bohu, vysvetlím. Teda takto: zemän je každý, kto má svoje „harmáles“ v rukách, ale my ich nemáme, teda sme nie zemäni!“

„Ale ich má pán Mikuláš na Blatnickom zámku!“ zakričia všetci jednohlasne.

„No, teda“, pokojne zas pokračuje pán Gregor, „to je jedno, lebo ich nemáte vy — a neznáte si ich sami ochraňovať. A teraz, počujte ma, páni bratia, počujte ma. Hlava každej famílie zemianskej je jej direktor; keď kto pohaní direktora, pohaní celú famíliu — či je nie pravda? Ale či mňa nepohanil Mikuláš Blatnický, a tak či nepohanil i vás? Ale to je nie všetko! Ja, direktor, musím sa starať o práva nás všetkých — či je tak, či nie? A sa ten istý Mikuláš Blatnický nevyhrážal pred celým svetom, že by on mohol naše harmáles chytiť do ruky a na oheň položiť, to jest z nás všetkých, svobodných, starých, chýrečných zemänov sedliakov porobiť? Páni bratia! Znáte, že som bol dlhý čas nezdravý; viete, čo ma skoro na kraj hrobu donieslo? Ej, tá hrozná myšlienka, že sa ešte na staré dni môžem dívať na našu famíliu znivočenú — tá ma skoro usmrtila!“ a starec si utieral slzy z upadlých očú.

Ale páni bratia pozerali jeden po druhom, spytovali sa jeden druhého očami, čo teraz ďalej. Lebo jedným sa začalo brieždiť v hlave, že Gregor veru má pravdu; druhým hrúza srdce stisla pri pomyslení, že môžu utratiť staré práva; tretí zas, obzvlášte pán Martin s jeho najbližšou rodinou, čo sa teraz pýšili na vzácnu pokrvnosť s Blatnickým, zazreli zlým okom na Gregora, a jeden z nich preriekol:

„A tak teda, vaša milosť pán direktor, čože vlastne chcete?“

„Hm“, odvetí nevrle Gregor, „čo chcem? Či to ešte neznáš, panáčko? To chcem, aby naša slávna família nenechávala svoj najväčší poklad — svoje „harmáles“ — v cudzích a takých rukách, ktoré, keď sa im to zapáči, náš najväčší majetok môžu do ohňa hodiť.“

„Teda čože máme robiť?“ ozve sa pán Ondrej.

„Ja myslím“, odriekne Gregor, „to, čo som si v celej chorobe myslel, a prečo mi Pán Boh ešte až dodnes života poprial: aby sme na Blatnicu deputáciu poslali a od Mikuláša naše „harmáles“ nazad žiadali.“

Pán Gregor dokončil, a všetci to vypočúvali, a keď to počuli, začali rozmýšľať, čo sa vlastne teraz počať má: leho taký je uhorský zemän, že on všetko až navlas vedieť chce, a keď veci porozumie, nuž si to prehúta a potom žiada, aby i jeho mienka vyslyšaná a do povahy vzatá bola.

A keď páni bratia všetko premysleli, rozvážili, bolo im teplejšie okolo srdca, lebo každý bol hotový právo svojej mienky čím skorej použiť, a vlastne teraz nastala doba, kde sa shromaždenie ako čln na vodách rozkolísalo. I nastal rozhovor medzi shromaždenými, bo dvaja a dvaja, i traja a traja začali medzi sebou hovoriť.

„Ticho, páni bratia, ticho!“ zavolá Gregor. „Hovorte po jednom, bo takto nikam neprídeme. Teda, pán Martin, čo je vaša mienka?“ obrátiac sa k tomuto, preriekne.

„Ja“, odpovedá Martin, „vám tu, pán súsed, musím oproti hovoriť, bo znáte, že sa nesvedčí tesťovi rozsievať nedôveru oproti vlastnému zaťovi.“

„A my zas, vaša milosť pán direktor“, skočiac do reči Laurenc, mlady chasník, vypovie, „myslíme, že môžeme len pyšní byť, keď sa naše „harmáles“ u takej vzácnej rodiny nachádzajú a že sú tak iste bezpečné, bo pán Mikuláš tiež s jednej strany do našej famílie prislúcha.“

„I my, i my to myslíme!“ zavolalo viacej hlasov.

„Hm, to je pekná reč“, prerečie pán Gregor, „teda vám je milší Mikuláš z Blatnice, ako česť vášho direktora; teda je to nič, keď vám on hrozí, že vám „harmáles“ spáli; teda je to nič, keď nie ste istí, že vás dnes-zajtra, keď sa mu zapáči, bude na panské vyháňať? Hm, hm, nie, páni bratia, to je nie možná vec: dvadsať rokov som vaším direktorom, a nikdy ste tak ako dnes nehovorili — ohláste sa i vy ostatní, ohláste sa!“

Ale ostatní mlčali.

„Ešte sa vás raz spytujem, páni bratia“, v netrpelivosti zavolá Gregor, „či pošlete pre naše „harmáles“, či nie?“

„Ale, pán direktor vaša milosť“, odvetí pán Matiaš, „my nemôžeme naše listiny tak ukryť, ako pán Blatnický, a potom je rodina naša, tak myslíme, že aby to pri starom zostalo.“

„Teda tak“, skočiac na nohy, vyvolal rozpálený Gregor, „teda tak, sto striel do vašej zemianskej materi! Vy zemäni? Vy hodní mena toho? Vy odrodilí synovia vašich otcov, ktorým by boly vlasy na hlave vstávaly, keby im kto len bol spomenul, že im ich „harmáles“ spáli, a keby im bol ich direktora pohanil, nuž by ho boli najmenej na ražni upiekli. Vy zemäni? Vy? Vy podlí ľudia! Treba ti oračku, hneď si tu: „Pán brat Gregor, pošlite mi jeden záprah", treba ti kosca: „Pán súsed Gregor, pomôžte mi a pošlite vášho voliara“; treba ti dlhy platiť: „Pán kmotor Gregor, spomôžte, dostanem ekzekúciu“; treba ti inštanciu napísať: „Pán sváčik Gregor, napíšte, bo ja písať neznám“; treba ti zástupca, keď ti súsed role odorie: „Pán krstný Gregor, pomôžte, bo čo vy poviete, na to pristane každý“; treba vám práva famílie zastávať: „Pán direktor Gregor, choďte, vy ste najmúdrejšia hlava.“ No, a teraz?“ I za- kryl si šedivý starec oboma dlaňami čelo. „Teraz viac neznáte Gregora, nechcete vedieť, že vám dobre chce. No, ale však príde čas, že obanujete — ale nech psom tráva rastie, keď kone podochly. Teraz, slávna família, nech bude vaším direktorom kto chce, ja ním ďalej nebudem.“

I vstal so stolca a chcel pri najväčšej tichosti shromaždených odísť. Zrazu však zadupotaly kone na dvore, dvere sa otvoria a dnu vstúpi v sprievode svojich ľudí pán Ilgo z Draškoviec, vtedajší kapitán Turčianskej stolice a pán zámku Znieva, predstavený stolice ako vo vojne, tak v pokoji. Pokloní sa pekne pánom bratom, podá Gregorovi ruku a povie:

„Idúc na Blatnicu, nemohol som sa zdržať vám svoje pranie k uzdraveniu vášmu vysloviť, lebo verte, keď ste len, vaša milosť pán direktor, nemohli a nemohli z choroby vyviaznuť, celá stolica nad vami účasť brala.“

Ale Gregor, čo by sa ináč bol narozprával, vyžaloval, vyponosoval na také prívetivé reči, práve teraz, v svojom rozžialení počuje, že prišlý hosť ide na Blatnicu, zkrátka a sucho odpovedal:

„Ďakujem, ďakujem, ak sa to mňa týka — ale neviem — lebo ja som nie direktorom!“

„A ktože by mohol byť iný, iba vy?“ s počudovaním preriekne pán Ilgo.

Gregor stisol plecami a povedal:

„Nech je kto chce, ja som ním viac nie!“

„Ale čože sa vám robí, páni?“ spýta sa Ilgo. „Pán Gregor je rozčulený, ako ináče nikdy, a vy všetci stojíte ako stĺpy — aspoň mi povedzte, čo je vo veci.“

Martin vstal a vyrozprával, čo sa stalo; Gregor bol zvedavý, čo Ilgo vypovie, a keď povedal: „No, pán brat, tam nemáte pravdy!“ tu sa Gregorovi zatriasla gamba, zvraštilo čelo a ústa vyvolaly:

„No, nemaj s pány, ako so psy.“

I vyšiel von, a Ilgo so sprievodom svojím poberal sa na Blatnicu.

V.

Na Blatnici ticho. Nazdal bys' sa, kebys' na predošlé a terajšie časy pohliadol, že sa zo zámku bojovníkmi, poľovníkmi naplneného odrazu stal tichý kláštor a že tu vo vyhorenej sopke zostal jedine popol, ktorý i keď vietor doňho zašuští, nielen sám zvukot nevydáva, ale radšej ešte šepotanie vetrov udusuje. Pán Ilgo vstúpil dnu, a prichádzajú mu v ústrety, nie ako predtým, divé bojovnícke tváre, ale vľúdni, usmievajúci sa ľudkovia. Na to nebol pripravený. Ale tým milší mu pohľad na stav takýto, bo mu on skôr k úmyslom jeho dopomôcť môže, ako predošlý ráz zámku. I ide ďalej.

(TODO: obrazok)

Pán Ilgo, župan Turčianskej stolice, bol v časoch tých kapitánom stolice menovaný, bo sa v jednej osobe ako najvyššia moc svetská, tak i vojenská sústredňovala; ale práve preto, že mu úmysly vlády oznámené boly, vystupoval si i v príbytku najmocnejšieho veľmoža voľne, v povedomí svojej moci, svojho postavenia. Sluhovia zámku sa mu klaňali všade a nezdržovali jeho kroky prosto do príbytku pána namerené.

Blatnický sedel pri svojej žene. Pán Ilgo vstúpil dnu, poklonil sa, pozrel na švárnu ženu, podal ruku Blatnickému a po priateľsky zatriasol jeho pravicou i povedal:

„Odpusťte, vaša milosť pán brat, že som bol natoľko nezdvorilý vás prv neuvítať v našich krajoch. Ale keď ste vy sami ko mne nechodili a pritom vaša svadba tak skoro nasledovala, na ktorú ste ma zabudli povolať, nuž som nechcel prvé chvíle manželstva vášho svojou prítomnosťou kaliť. Ale nič to, ufám sa, že starí priatelia zostaneme.“

„Vítajte, pán brat“, odpovie Blatnický zticha, odmerane. „Ja myslím tiež, že zostaneme starí. Ale aká šťastlivá náhoda vás k nám privádza? Lebo ináče sa Ilgo o Blatnického veľmi nestará.“

„A Blatnický o Ilgu“, odpovie Ilgo so smiechom. „Nuž ale nič to: čo nebolo, to byť môže, Blatnický s Ilgom predsa môžu ruka v ruke chodiť, hoc Blatnický radšej celý svet vidí, ako Turiec, a Ilgo, úradom zaneprázdnený, viac sa o Turiec starať musí, ako o pánov, čo roky v stolici nebývajú.“

„No, no, no! Naostatok sa vám ešte spríkri Blatnický v Turci! Ale načo to? Buďte mi teraz vítaný v mojom dome!“

Blatnickovci a Ilgovci od dávna nebývali dobrými priateľmi. Ale keď prídeš v Uhorskej k hocakému odporníkovi: tu, v peknej zemi večného pohostinstva, najdeš vždy otvorené ramená, keď len mlčíš a vyhýbaš sa výrazom starých sporov sa týkajúcich a nedotýkaš sa slabých žilôk odporcu svojho. No pán Ilgo, majúc pobočné zámery, išiel za svojím cieľom, neohliadal sa na zvláštnosti svojho súseda, ba hádam ich ani neznal, a preto i sám sebe viac zlého ako dobrého narobil. I prerečie s usmievavou tvárou:

„Ale ja by som vás práve teraz radšej v stolici nemal, ako tu, hoc akokoľvek sa reč moja s predošlými nesrovnáva.“

„Aha, už vidím“, odpovie Blatnický, „že nie pán Ilgo, ale kapitán Turčianskej stolice ko mne prichádza. No, Malinka“, obrátiac sa k svojej žene, hovoril ďalej, „tys' tu nepotrebná, môžeš nás samotných trošku nechať.“

Malinka, vstala, poklonila sa a na pokývnutie mužovo, ktorého vôľu nikdy nezameškala vyplniť, odišla zo svetlice.

Pán Ilgo na to veľmi nedbal, Blatnického to však mrzelo. Ilgo prerečie:

„Vaša milosť pán brat, ako vidím, dobre sa rozumie slovám, hoc by ich tak na váhu brať nemal, a vidno, že na kráľovskom dvore nezameškal na jednoduchosť turčiansku zabúďať.“

Mikuláš pokrčil plecami a odvetil:

„Nie všetko je dobré, na čo človek privykol; ja myslím s mojej stránky, že i utiahnutosť, jednoduchosť a prostota našich turčianskych lánov šťastnejším môže človeka urobiť, ako blesk sveta, ktorý osvecuje, ale spolu i slepí.“

„Ej, nie tak, nie!“ pretrhne reč Ilgo. „Kto je narodený do slnca sa dívať, škoda mu na tmavosť hrudy hľadieť. Vidíte, pán brat“, pokračuje ďalej, „vy ste naučený životu a spôsobu kráľovského dvora, škoda vám zamoriť sa v domácnosť, ktorej každý zemänček v stolici lepšie rozumie, ako vy, a na vaše známosti, na vaše postavenie veľmoža uhorského zabúdať.“

Blatnický potriasal hlavou, usmechoval sa i odvetil:

„Ale, vaša milosť, kdeže mierite? Či mne nesvobodno práva osobnosti tak užívať, ako najmenšiemu zemänovi? Či mne nesvobodno tak žiť, ako sa mi páči?“

„No, no, pán brat“, hovorí ďalej Ilgo, „o tom niet reči; ale musíme i na to myslieť, že my neprislúchame len sami sebe a že čiastka z nás je vlastnosťou toho, na čo nás Prozreteľnosť povolala. Vy na príklad ste známy ako možný veľmož, a preto ste povolaný zastupovať záujmy kráľa a krajiny. Preto teraz i prichádzam k vám, vás menom jeho milosti kráľa Vladislava vyzvať, aby ste sa pripojili ku komonstvu jeho milosti do Levoče, kde sa majú úmluvy s Poľskou uzavierať proti Turkom, bo jeho milosť by rád zvlášte z horných Uhier čím najchýrnejších a najmocnejších pánov mať okolo seba, aby tým vzácnejšie súsedom priateľstvo naše prichádzalo. A tu, verte mi, málokto hodnejší od vás...“

„Ďakujem vašej milosti za túto mienku o mne, a spolu i jeho kráľovskej milosti — ale ja len doma zostanem.“

„Nemožno“, s počudovaním vyvolá Ilgo, „to by sa vám nikdy prepáčiť nemohlo! Ej, pán brat, pán brat, škoda vás! Čo sa to s vami porobilo? Vy, muž bojovný, podujímavý: teraz sedí za pecou, dom jeho zostal kláštorom a srdnaté, pyšné srdce, ktoré predtým kypelo ohňom a túžbou za slávou, teraz vyschlo, vyhorelo, vyblčalo, a krem ženy nezná o ničom, necíti nič, nezná nič!“

Blatnický sa zasmial. Ilgove reči celkom naňho nepôsobily, a keď pôsobily, nuž nie tak, ako by si Ilgo bol žiadal. S neobyčajnou: veselosťou teda prerečie:

„Ale, vaša milosť, vtedy, keď moje srdce také veľké, také chýrečné bolo, každý ste sa na ňom otierali a ho z divokosti obviňovali, teraz, keď sa inakším stalo, zas sa vám nepáči a menujete ho starobabským. Nuž ale, vaša milosť“, pokračuje v predošlom spôsobe, žartovne Ilgovi do očú hľadiac, „vidíte, nie div — všetka vaša sláva mi nikde také krásné stvorenie pred oči nedoniesla, ako pokojné doliny Turčianskej stolice. Ja som nikdy takého dobrého stvorenia v celej vašej sláve nevidel, ako je moja žena — a takého krásneho ešte menej.“

Ilgo sa usmial; Blatnický pozeral naňho a tvár sa mu pomaly dĺžila, i povie:

„No, nepáči sa vám moje slovo?“

„To nie“, odpovie Ilgo, „vy máte právo si myslieť, čo chcete, a šťastlivý ste, keď si svoju domácnosť najlepšou predstavujete a ženu srdca svojho za najkrajšiu držíte; ale ja vám len to poviem — no, nehnevajte sa — že vám treba len deň cesty z Blatnice, a uvidíte ženu — dcéru magnáta uhorského — čo prevyšuje krásou svojou sto ráz všetky krásky, ktoré kedy Turčianska, stolica zrodila!“

Ilgo ani sám neznal, čo týmito pár slovami urobil; domáci pán zmŕštil čelo, pozrel jedovatým okom na hosťa svojho a náruživým hlasom vypovedal:

„Ty lužeš!“

Tak je to u ľudí náruživosťou vedených. Keď sa do nejakej myšlienky zaryjú, idú za ňou a v prenáhlenosti svojej urobia to, čo im v budúcnosti nanajvýš odporným byť môže; keď ich však iní na krivosť ich počínania upozornia, alebo sa proti myšlienke, v ktorej sa kochajú, len najmenej vyslovia: náruživca hneď akoby had pokúše a utíšená na čas ich myseľ znovu zakypí, ako vlny mora po dlhej, im neobyčajnej tišine. Tak sa stalo i s Blatnickým.

Ilgo zdvihol hlavu dohora, uprel na Blatnického zraky svoje, ako strely ostré, ako by ho nimi zničiť chcel, a pyšný na seba, na svoj stav, zadržal hnev, čo zakypel v prsiach jeho, a vypovedal:

„Blatnický, prvý a posledný raz si tak hovoril Ilgovi — ale ticho, choď na Slovenskú Ľupču, pozri na dcéru Vološína, a uvidíš, keď si to doteraz neznal, že Ilgo nikdy neluhai.“

„Ty lužeš!“ ešte prudkejšie zvolá Blatnický. „A teraz hybaj z môjho domu, pokiaľ ťa hnev Blatnického nezastihne. Lebo vidíš tie päste, to okno a priepasť pod ním, a prvej sfrkneš do nej, ako si rozmyslíš, čo je to pohaniť Blatnického; alebo pozri dolu na dvor, kde sa túlajú už dávno za poľovkou bažiaci psi a čakajú, kým im honiť dovolené bude takú vzácnu zver, ako si ty!“

„Milosť Kristova!“ v zakypení hnevu svojho vykríkne Ilgo. „Ty to mne, biedny človeče?! Ale dobre, teraz niet času na odplatu. Zdrav sa maj, Mikuláš — čakaj, kým ťa nezastihne hnev a pomsta Ilgova!“

S tým odišiel, celý premenený, strmým krokom z Blatnice a rovno zamieril kroky svoje do Kochaníc.


V Kochaniciach je však zmätok. Sláva a hlava famílie, pán Gregor, sotvaže Ilgo bol odišiel, v povedomí svojej hodnosti, svojej starosti o dobro rodiny a v žiali srdca svojho nad utrpenou prvý raz porážkou, alebo, ako si on myslel, nad pohanením šedín svojich, bol prevládaný slabosťou tela, krem toho ešte nie docela zdravého, obľahol, a keď ho kto chcel navštíviť, posielal ho preč, a keď odísť nechcel, zakryl si tvár dlaňami a nepreriekol ani slova, Ženy mu chcely dávať lieky, ale on im ani neodpovedal a len pokrútil hlavou, zakýval rukou, že nechce. Tu sa stal krik, hluk po celej dedine. Ženy začaly plakať, rukami lomiť; priateľskí zas mužskí začali nadávať odporcom svojim do zabijakov, do mordárov, im príčinu dávať, že podporu, hlavu, pýchu celej famílie zabili.

A keď trval najväčší hluk a krik v Kochaniciach, zadupotaly kopytá za dedinou, psi zaštekali od dvora ku dvoru, a sotvaže sa ich ohlas v pol dedine ozýval, letí ulicou pán Ilgo so svojou družinou cvalom, neobzerá sa na pozdravujúcich ho pánov bratov, nepozoruje, že deti vybiehajú na ulicu, pani sestry vystrkujú hlavy oknami, aby čo nového videli, ale beží rovno k domu direktora, pána Gregora. Vlasy kalpaku jeho sa na dve strany rozdeľovaly, sabľa v povetrí sem-tam lietala, bila po boku prskajúceho, zapeneného vranca a družina ďaleko za ním zostávala. Musí byť pilno pánu Ilgovi, keď tak letí, alebo čosi neobyčajného sa v duši jeho snuje.

Prijdúc do dvora Gregorovho, vstúpil prudkým a pevným krokom do izby, kde chorý ležal. Gregor podvihol hlavu, videl hosťa, ktorý mu, ako si chudák sám myslel, poslednú ranu zadal, i vykríkol, dlaňou naopak kývajúc:

„Preč, preč z môjho domu!“

Ale Ilgo prišiel k posteli, vzal Gregora za ruku, stisol ju i povedal:

„Nie, tak, pán brat, nie tak: od dneská sme my dvaja najbližší priatelia a nič nás krem smrti nerozlúči.“

„Nechcem, nechcem“, zakričí Gregor, „iďte, odkiaľ ste prišli, a vy zemän, ja zemän, nemáte nič čo rozkazovať v dome mojom!“

„Nie tak, pán brat, ja nejdem preč, ale hovorím vám, že vy nepriateľ Blatnického, ja nepriateľ Blatnického — a nikdy sa viac nerozídeme. Mňa obrazil Blatnický, vás obrazil Blatnický, a my spolu, ja a vy, budeme mu prisahať pomstu, akú kedy dvaja statoční ľudia tretiemu, nepriateľovi, uzavreli.“

Gregor sa, zdvihol v posteli, pozeral okolo seba, premýšľal, začal krútiť hlavou i preriekol hlasom zpolovice zmiereným, zpolovice nedôverným:

„Hm, vaša milosť, a či ste len pred chvíľou pred celou našou slávnou famíliou ináče nehovorili?“

„Keď som hovoril, hovoril som, ale na svedomie, na svoje spasenie vyznávam, že som vám tým hroznú krivdu urobil, a vy odpustíte, pán brat, odpustíte!“

Tieto slová Gregora na koňa posadily. Zodvihol sa na posteli, chcel dolu skočiť, obliecť sa, ale mu nedovolila v tom slabosť, a preto zavolal na svojho vnuka:

„Jožko, choď z dom' do domu, aby sa páčilo pánom bratom na krátky rozhovor ko mne!“

A o krátky čas, keď sa zas znovu shromaždili páni bratia, Gregor začal takto:

„Slávna família! Slabý som, nemôžem z postele; složil som direktorstvo pre vašu nevďačnosť, upadol som do choroby znovu pre vaše kruté slová; bolelo ma srdce, preto, že i jeho milosť pán kapitán stolice vám za pravdu dával; skoro by som sa bol s týmto nevďačným svetom rozlúčil pre to i ono. Ale Pán Boh mi dal sily, aby som vás ešte raz ko mne svolať, vás vidieť, vám do očí pozrieť a povedať vám mohol, že i jeho milosť pán kapitán stolice, jeho milosť tu prítomná prehovoriť ráčila, že som ja predsa pravdu mal a že vy neznáte, koho ste vo mne mali.“

Bol koniec reči. Pán Ilgo vstal a prehovoril:

„Ano, páni bratia, uznávam, že som vášmu pánu direktorovi krivdu urobil...“

Chcel ďalej hovoriť, ale mu Gregor slovo pretrhol:

„Vidíte, vidíte — a jeho milosť pán kapitán je predsa niečo iného, ako ste vy...“

„To je jedno“, pretrhne reč Ilgo, „ale ja vám, páni bratia, povedám, aby ste svojho direktora počúvali, aby ste od Blatnického svoje „harmales“, bo sú tam nie bezpečné, nazad pýtali a nikdy sa viac neopovážili slovám pána Gregora odporovať!“

„Vidíte, vidíte“, zavolá Gregor, „nepovedal som vám, nehovoril som vám? No a vás, vaša milosť“, obrátiac sa k Ilgovi, hovorí ďalej, „nech Pán Boh živí a vám dá svojho požehnania, bo ste vy statočný pán.“

„A teraz pôjdeme pre naše „harmáles“ k Blatnickému!“ zavolá slabým hlasom Gregor. Priatelia jeho zavolali: „Pôjdeme, pôjdeme!“ odporná strana mlčala — a tak zostalo pri uzavretí hlasov.

Pán Ilgo uzavrel večné priateľstvo s Gregorom, sľúbil ustanoviť, čo sa ďalej robiť má, ako z Levoče príde, a odišiel domov. A pán Gregor myslel celé noci, ako si so svojím nepriateľom počínať bude.

VI.

Keď sa Gregor spolu s dvoma pánmi bratmi na Blatnicu ustanovil, nebolo Blatnického doma. Slová Ilgove zašumely v duši Mikulášovej, ako vietor, ktorý si v listí hôr hustých vlastné melodie tvorí; pomaly i hnev, ktorý ho v prvej chvíli zachvátil, usadal, ale zato slovo počuté hučalo v prsiach jeho, nedalo mu pokoja, kým sa o pravdivosti jeho nepresvedčil. I nehlaskal sa viacej s Malinou, ale hľadel jej do očú, a čím viacej jej hľadel do nich, tým sa viac náruživá láska, ktorá jedine na zaľúbení sa jej zovňajšej postavy, jej peknej tvári, jej objavu založená bola, v prsiach jeho usadala. Dal potom obsadiť valy zámku, znajúc, že Ilgo viac pokojným súsedom nebude a bude hľadieť na ňom sa pomstiť; vydal rozkazy, aby sa ľudia jeho pred nápadom vo dne i v noci striehli, obliekol sa v svoje poľovnícke šaty, odobral sa od ženy — a odišiel samojediný, nik nevedel, kde a kam.

Gregor ako prišiel, tak odišiel, i bolo mu ľahko na srdci, vidiacemu Malinu smutnú, srazenú nad oddialením mužovým; tešil sa, že sa

(TODO obrazok)

zas slová jeho a predpovedania z ohľadu na šťastie dcéry Martinovej vyplnia a on že tým viacej vo vážnosti u svojich súsedov vystúpi, a nepomyslel dobrý starec, že pritom neborka Malina trpela, čo sa snúvalo v jej duši.

I bola smutná, hoc pani mocného muža. Tvár jej tratila nežnosť a farbu svoju, bo stískalo čosi neznámeho jej prsia, predtucha nešťastia zmárala jej dušu, a koľko ráz, ani nevediac, začo a načo, vyronily sa jej slzy z očú a priniesly jej obľahčenia. Bola by šla k matke hľadať úľavy v pohľade na dom otcovský, na tie kúty, v ktorých detinstvo svoje strávila: ale znala, že jej muž nechce, aby sa sbližovala rodine svojej, a keď ju predtým nikdy sám nepúšťal do domu otcovského, teraz v jeho neprítomnosti ju ani len žiadosť nenadišla utiecť sa v samote svojej do domu rodičov.

Prešlo viacej dní po odchode Blatnického: prišla matka, pani Martinova, navštíviť si dcéru i odišla zas, a po nej otvorily sa dvere svetlice a vstúpil dnu Bohuš, niekdajší sľúbenec Maliny.

Malina vykríkla, ale sa spolu i skoro sobrala. I rozkoš i strach i bolesť, všetko to odrazu, ako blesk, prejalo jej myseľ, ale i ako blesk ustúpilo predošlému pokoju. Ona, vstala so stolca, pokročila pár krokov, i so zadivením preriekla:

„Tys' to, Bohuško?“

„Ja, Malina, ja, a ty sa tomu čuduješ?“

„Čudujem, braček môj, čo ťa privádza ko mne?“

„Nič, Malina moja, nič. Chcel som sa odobrať od teba. Doteraz som sa nemohol rozlúčiť s Turcom a bol som šťastlivý, keď som mohol aspoň v tú stranu hľadieť, kde ty žiješ, hoc i nie pre mňa; kde ty dýchaš, hoc i nie so mnou! Teraz však nemôžem ďalej, idem svetom, bo ďalej tu žiť nemôžem, a ešte aspoň raz som ťa vidieť, reč tvoju počuť chcel — a teda, Malina moja, s Bohom!“

„A bol bys' prišiel, brat môj, i keby môj muž doma bol býval?“

„Áno“, odpovedá Bohuš, „mne je to jedno, však i tak ničoho očakávať, ničoho od vás žiadať nemôžem“, doložil k tomu s trpkosťou.

„No teda, Bohuško môj“, hovorí Malina, „vieš, ako som ťa ľúbila, vieš, čo si mi býval“ — i vystúpily jej slzy do očú — „urob mi ešte niečo k vôli, jedno na tomto svete, a potom choď, brat môj — choď, Bohuško môj, priateľ mladosti mojej drahý, kde ťa oči ponesú — a Boh ťa požehná, bude sprevádzať kroky tvoje, keď mi moju prosbu vyplníš. Teraz choď domov, ale príď zas, keď sa muž môj navráti, odober sa od neho s pokojom, smier sa s ním, ale čistým srdcom, čistou, neskalenou mysľou — a tak navrátiš pokoj svojej Maline a ona ťa bude požehnávať.“

Bohušovi sa, zastavil dych v prsiach, pozrel na družku mladosti, i videl jej slzu v oku, ktoré ho prosilo a prosilo, hoc nie hlasom, ale takým čistým, nevinným výrazom, že ten výraz viac hovoril, ako všetky slová na svete. Bohuš nepovedal ani slova, len „prídem“, pritisol ruky priateľky svojej na prsia, obrátil sa a zmizol.

Malina si sadla, položila hlávku do ruky i plakala.

Bohuš sa neobzeral na okolostojacich a za ním dlho-dlho sa dívajúcich sluhov, nevidiac, nepočujúc poberal sa k tichej svojej dedinke.

O krátky čas zatým prišiel Blatnický domov. Veselosť a pokojná myseľ, ktorá jeho celú bytnosť od času ženby zaujala, ustúpila docela a starodávna zádumčivosť, tvrdosť, náruživosť sedela na čele jeho, ako oblaky na končiaroch hôr našich. Bol celý po svojej ceste premenený. I neopytoval sa ani slovom na ženu; prvé, čo bolo, dal si vyprávať o pohyboch Ilgových, o ktorých však ničoho nepočul, bo Ilgo ani v stolici nebol; potom o osobách, ktoré od jeho odchodu v zámku boly — a keď počul Bohušovo meno, hodil hlavou, oči sa mu zablysly, vráska, na čele sa tým väčšmi shŕždila. Medzitým sa mu sblížily slúžky, vyprávajúc, že sa mu syn narodil; on však pozdvihol ruku, ukázal prstom a vyriekol „ďalej“ takým hlasom, že sa prišlé ženy zatriasly a v úzkostlivosti tak ticho odišly, ako by ani tu neboly bývaly.

Biedna Malina!

I neopýtal sa Mikuláš v ten deň ani slovom na ženu, ani slovom na novonarodeného syna, ale sedel pri žbáne vína do seba zanorený, celý večer sám a sám, majúc tvár oboma dlaňami zakrytú a divné úmysly v prsiach svojich kujúc.


Blatnického návrat ako blesk sa rozniesol po okolí. V Kochaniciach všetko živo. Pán Gregor si počesával veľmi často okrúhlym hrebeňom šedivé vlasy, čo sa vždy stávalo, keď neobyčajné myšlienky vyváral, obliekol si starootcovskú mentiečku, zavolal dvoch spoločníkov na Blatnicu ho sprevádzať majúcich, opásal naostatok šabľu, ako sa to na uhorského zemäna svedčí, a vykračoval si z dediny ku Blatnici.

Prijdúc k bráne zámockej, dostal svobodný vchod, i vykračoval si voľným krokom až k izbe Mikulášovej. Vošli dnu, i našli Mikuláša po bezsennej noci sedieť za stolom, hlavu v dlaniach opretú, a pri ňom žbán vína. Mikuláš pozdvihol hlavu, vidiac Kochanických vchádzajúcich do izby, skočil i vyvolal:

„Len ešte vás som potreboval! Čo mi nesiete, páni?“

Gregor sa poklonil, a jeho spoločníci za ním, zdvihol zrak svoj k Mikulášovi i povedal:

„Naša slávna família...“

Ale Mikuláš mu pretrhol reč:

„Nakrátko, nakrátko, páni! Čo ma tam do vašej famílie — ktorá slávnou nikdy nebola.“

„I bola, i je, i bude!“ skríkne Gregor. „A že je ona takou, vy najlepšie znáte, bo máte naše „harmáles“ v rukách, a prišli sme sa teraz poďakovať, že ste ich tak dlho u seba prechovávali, a prosíme vás, aby ste nám ich nazad vydali.“

Blatnický, už akýmikoľvek bol myšlienkami zaneprázdnený a akejkoľvek bol vôle po nestrávenej noci, ukrutne sa zasmial, postúpil napredok, postavil sa práve pred Gregora, tak, ako keď mohutný človek slabému odporcovi, z ktorého si nič nerobí, oproti stojí, pozrel mu do očú a so smiechom prehovoril:

„Teda, ste vy jediný starý pánko na svete, ktorý v takom starom veku dobrú pamäť má! Zachovali ste si, ako vidím, veľmi dobre, že by to bolo takto“ — i hodil rukou, chcejúc to ukázať posunkom — „tie vaše milé „harmales“ do ohňa hodiť.“

A Gregor, dopálený, že mu silnejší pán po prvý raz v jeho živote „starý pánko“, a nie „pán brat“ povedal, potom že sa tak drzo, skoro na piaď pred neho postavil, naostatok však že o záležitosti jeho srdcu takej svätej tak ľahko hovoril, vystrel sa, pozrel okom podráždeným na svojho odporníka, kývol na pravo rukou i vyvolal:

„Starý pánko sem, starý pánko tam — a do mojej pamäti vás nič, ale prosili by sme vás skutočne, aby ste nám naše „harmáles“ nazad odovzdali.“

„Ej, ej, ale všetci vy to žiadate?“

„Ja, Gregor Kochanický de eadem, od dvadsať rokov direktor a hlava našej slávnej famílie, hovorím s vami menom všetkých údov nášho rodu.“

„No, dobre, dobre“, odvetí Blatnický pokojne, odíde do bočnej svetlice, donesie kus pargamienu, postaví sa zas v predošlom spôsobe pred Gregora a začne čítať: „Nos Bela II., Dei gratia rex Hungariae, praesentibus...“ — „Páči sa vám to?“ pretrhnúc čítanie, posmešným hlasom sa spýta Gregora.

„To je naše „harmáles“!“ vykríkne Gregor.

„No, no, vidíte, starý pánko“, prerečie ďalej Blatnický, „keď vy takú dobrú pamäť máte, že viete, čo som ja pred rokom v žarte hovoril, a keď sa tak ponáhľate môj žart nadužiť, že nedovolíte človeku si po ceste ani prach s bôt sotrieť: teda nechže vám je... Ach, Gregorko, Gregorko, vidíte, ako to pekne horí!“ a hodil „harmáles“ Kochanických na dohárajúci na kozube oheň.

I vykríkol Gregor, že sa nielen izba, ale pol zámku ozvalo, hlasom prenikavým, zúfanlivým, a skočil ku kozubu, chcejúc z ohňa drahú listinu vytrhnúť. Blatnický mu však zastavil cestu, chytil ho za ruku a zas posmešne hovorí:

„Počkajte len troška, počkajte, Gregorko, kým sa to rozhorí, aby ste si mohli túto vašu peknú ručičku na tom zohriať, posledný raz znakoch vášho zemianstva.“

Začala koža horieť a písmeny na nej pomaly jedna za druhou ohnive vystupovať na jej površie a zhasínať. Gregor vytrhol si ruku posledným napružením síl svojich z rúk Mikulášových, a vidiac, že je tam jeho nádeja, začal si trhať vlasy, zakryl si tvár oboma dlaňami, začal plakať i zubmi škrípať. Blatnický sa mu usmieval, ale starký toho nepozoroval, srdce jeho bolo až veľa preplnené, než aby malichernú zlosť odporcu svojho spozoroval. Dvaja spoločníci jeho stáli ako stĺpy skamenelí a dívali sa do sveta, nevediac čo sa im robí. Naposledy sa Gregor spamätal, uprel oči na Mikuláša i začal:

„Ty zlosyn od hlavy do päty, ty bohaprázdny, naničhodný syn pekla, ty divoch, ty ničoba, ty holomok, ty, ty, ty...“ i zadychčal sa a nemohol ďalej.

Mikuláš však zmŕštil čelo — vidno, že sa mu žartovať nechce — zavolal na sluhov i kázal:

„Vyhoďte sberbu túto von z brány a vy- šľahajte ich korbáčom, až im bude koža prašťať!“

„No, počkaj, ty zlosyn!“ zavolá Gregor, odchádzajúc. „Nie moja, ale pomsta nebeská ťa iste zastihne za tvoje hriechy! Srazil si ty dušu moju, pohanil moje šediny, znivočil celý rod náš jedným razom: no nemáš toľko vlasov na hlave, nebolo toľko písmen na našom zemianskom liste, koľko bodákov pichať bude do srdca tvojho, kým nezhynieš, besný, sprepadený človek!“

Starček to vypovedal, odišiel — a slová jeho či sa kedy splnia?


Mikuláš však bol tým rozdráždenejší, nezostal tedy pri jednom, ale v svojej, každý útlejší cit opovrhovavšej rozjatrenosti vstúpil po prvý raz po svojej ceste do izby ženinej. Ležala tam Malina, pripútaná na posteľ. Znala ešte včera, že jej muž domov došiel, i hoc neznala, ale cítila, predtuchou vedená, že o ňu viac nestojí. I vykríkla, zhliadnuc Mikuláša, ale on založil ruky na prsia, uprel zraky na ňu a díval sa dlho s takým výrazom, že biedna Žena zmŕzala, no predsa vyvolala, hoc jej úzkosť hlas dusila:

„Mikuláš, tu je tvoje dieťa — pozri ho, pozri!“

On na dieťa nepozrel, ale vyriekol:

„Teda tejto k vôli som ja celý život svoj zapredal?“

„Mikuláš, pozri, prosím ťa, aspoň jedným zrakom na dieťa svoje!“

„Na moje dieťa?“ s trpkým úškľabom a zdĺhavým hlasom prehovorí Mikuláš. „A kto tu bol v mojej neprítomnosti na Blatnici o stave mojej ženy sa spytovať?“

„Moja mať, a Bohuš sa bol odobrať.“

„Bohuš_ Mohol sa on v mojej neprítomnosti sem odvážiť, mohol tiež i predtým sem chodievať. No, ale nič to nerobí, pôjdete za ním obidvaja jemu na potešenie!“

Malina vykríkla znovu tak žalostne, tak prenikave, že by ten zvuk bol i najtvrdšie srdce pohnúť musel, i zamdlela. Nepohlo to však Mikuláša, ktorý zavolal starú slúžku, s Malinou z domu otcovského sem došlú, otvoril v bočnej izbe v stene na nachádzajúce dverká, vyňal malú sklenicu a zlatý pohár, nalial doňho akéhosi tmavej farby moku, dal ho slúžke do ruky a povedal:

„Na, stará, daj to panej do úst; ak ju toto nevzkriesi, nevzkriesi ju nič viacej, bo je slabá, a radosť nad mojím príchodom zlomila posledné jej sily.“

Starká poslúchla. Malina po ocítení neznámeho moku otvorila oči, ktoré však sem—tam križovaly, zavrely sa a — neotvorily sa viacej, len kŕče ešte za dlhší čas lomcovaly slabým telom.

Biedna Malina!

Mikuláš sa díval na ňu pohrdlivým, divým zrakom, obrátil sa k starene, plačúcej nad mŕtvolou, i zavolal:

„Nevrešť mi tu! Zavolaj sluhov, a koniec!“

Sluhovia prišli. Mikuláš im rozkázal, aby dali shlobiť truhlu a mŕtvolu zaviezli do Kochaníc; potom dal vylúpiť kus steny na hradbách zámockých, dal tam postlať ovsa na znak potupy a dnu zamurovať novorodenca.

(Štefan Kossuth, starý pán a veľký milovník a sberateľ staročeských kníh, ktorého pôvodca ešte v svojom detinstve poznal, hľadajúc či podklady, či starožitnosti asi pred 50. rokmi v rozvalinách Blatnického zámku, kladivkom steny zpytoval, a keď sa mu dutý hlas skutočne raz ozval, vylúpil stenu a našiel tam skutočne detského kostlivca na zrnách ovsa. Toto mi dalo príleživosť k prítomnej povesti. - Pôvodca.)

Sluhovia urobili tak, zaviezli mŕtvolu do domu starého Martina a zamurovali novorodenca.

VII.

V Kochaniciach plač a hrúza. Pán Martin so ženou skameneli, vidiac svojho miláčka u seba. Pred rokom bolo to všetko pekné, krásné, príroda sa usmievala, obloha sa zdala v svojej čistote požehnávať pokoj domáci, a Malinka, dievčatko ako srnka bystré, ako zrak slniečka usmievavé, občerstvovalo, potešovalo srdce svoje v spolku dobrého mládenca, ktorého rodičia od malička svojej dcére ustanovili a ktorý plným srdcom, otvorenými ramenami ju žiadal šťastnou učiniť, ktorý neznal vyššieho blahoslavenstva, ako dni života svojho v jej spoločnosti stráviť... A teraz? Teraz sa všetko premenilo. Ich dcéra leží zničená, vyhodená po smrti z domu vlastného muža, ktorý ju sám zniesol so sveta; oni tým viac želejú, bo im to leží ako kameň na srdci, že zapredali zrenicu očú svojich, nádeju dní staroby divochovi, ulakomiac sa v svojej úzkoprsosti na jeho vysoké postavenie. A tma v ich duši a pustota v ich prsiach.

A Kochanickovci, celá rodina, sa zhrozili nad dvojakým osudom, čo ich famíliu potkal.

Ženy behaly do domu Martina, kričaly, nariekaly, klialy Blatnickému; mužovia začali šable ostriť, škrípali zubmi, hrozili a vadili sa, bo najbližší pokrevní Gregora začali nadávať rodine Martinovej, na ňu celú vinu nešťastia svaľovať, čo tejto práve teraz tak trpko padlo, že z toho skoro ruvačka povstala.

Jediný, čo sa vážne držal, čo neztratil hlavy, bol starý Gregor. Nemyslel dobrý starček ani najmenším slovkom viac na svoje víťazstvo,

(TODO obrazok)

nie na hanu svoju, zabudol na svoje, mnoho ráz smiešné zvláštnosti, povolal pánov bratov k sebe na rozhovor, vyrozprával im úradne, čo sa s ich „harmalesmi“ stalo, vyložil im, ako Blatnický ženu svoju otrávil, čo im z výpovedí starej slúžky a z osinutia mŕtvoly dokázal, a prehovoril konečne:

„Páni bratia, tak vidíte, na čom stojíte; ale teraz ticho, pokoj, svornosť a priateľstvo medzi nami všetkými; nech niet Kochanického, kto, druhému len najmenším čo na oči vyhadzovať bude! Nie páni, nie, nik je nie na príčine nešťastiu nášmu, a keď koho srdce slabosť a márnomyseľnosť zaviedla, to tisíc a tisícnásobne, neborák, chudák, odpokutovať musí. Pokoj s vami, páni! Pochovajme si našu Malinu tak, ako sa na Kochanických svedčí pokropme jej hrob slzou našou — a potom o iných veciach myslieť budeme.“

Keď kedy, tak teraz pocítili Kochanickovci statočnosť svojho predstaveného; boli by ho na rukách nosili, keby okamženie také dusné také tlačiace nebolo bývalo.

Gregor pripravil všetko na pohreb.

A bol to pohreb presmutný. Srdce človeka sa pukať muselo nad pohľadom postáv takých zadumaných, takých docela smútkom sklonených. I zahrabali Malinu pri plači, vykladaní, spomínaní časov predošlých. Gregor jej dal posledné požehnanie, keď už i kňaz odišiel, a všetci odišli zarmútení s hrobitova.

Len jedna postava sedela celú noc na novonavrženom hrobe. Nič nehovorila, nič nestvárala, ale tam trvala ako stĺp zahrabaný na novonavrženej zemi. Ráno však, keď zornica na nebi vyšla a ružovou svojou perou pobozkala okolie: sem i tam, na pravo i na ľavo prežehnala rukou hrob tri razy, obzrela sa na všetky štyri uhly peknej Turčianskej stolice — a zmizla. Zornica vystupovala ďalej na sinolesklom površí neba, slniečko, priateľ i radosti i žalosti, zaligotalo sa od Fatry ku Žiarom — a na kochanickom hrobitove ticho, pusto, bo i ostatný strážnik noci na hrobe Maliny zmizol, a nikto nevedel, kto to bol. Ľudia tušili, že to musel byť Bohuš — Bohuš, čo tak Malinu miloval — bo ho od tých čias nik viac nevidel v Turčianskej stolici.


Blatnický ohradil svoje hradby, starý spôsob života znovu započal, chodil po poľovačke, hubiac klasonosné lány svojich súsedov za pár dní, a odobral sa na Slovenskú Lupču.

Sotva pominul mesiac, rozletel sa chýr po celom vidieku, že sa Blatnický žení. O krátky čas sa na Blatnici začaly ozývať plesy a zábavy. V Kochaniciach je tak žiaľno, a Blatnica omladla; Kochanice umĺkly, a Blatnica hučí i snuje sa to tam, ako roj včiel, od ľudí, pyšných, veľkých pánov, pristrojených pekných paní, hemží sa od sluhov vo dne i v noci, bo prišla svadba, zasadla si na zámku, a celé týždne jedni prichádzajú, druhí odchádzajú, celé noci svetlá nezhasínajú, bo celé noci sa tam hoduje, plesá. V prostred všetkých vyniká Mikuláš Blatnický; zdá sa, že jeho postava, ešte raz narástla, bo on pozdvihuje hrdo čelo do vysoka, oko jeho panovitosťou blýska, a keď pozre na svoju ženu: zdá sa zahorieť plameňom nekonečnej rozkoše nad povedomím, že stvorenie toto len preňho Prozreteľnosť stvoriť musela. V pocítení tohoto nie láska, nie oddanosť ku žene, ale zas len sebeckosť jeho zaujímala prvšie miesto.

Ale bolo to i pekné, utešené stvorenie. Nenajdeš na ďaleko, na široko takej dokonalej krásy, ako bola Elena, dcéra Vološína, pána Ľupčianskeho zámku a polovice Zvolenskej stolice, druhá žena Mikulášova. Pekná bola Malina, ale krajšia Elena, že bys' riekol, že len v povestiach o krásnych pannách, alebo v ihravých snách možno niečo podobného uhliadnuť. Nebolo treba Blatnickému len ju shliadnuť, a už opovrhol celým svetom, každou ženou okrem nej. Keď Ilgo len mimochodom o nej spomenul, nemohol sa Mikuláš ďalej zdržať, aby jej nevidel, a preto sa i vybral na poľovačku — do súsednej stolice, a zhliadnuc ju — tam bolo po Maline, jej osud bol ustanovený.

A teraz srdce Mikuláša kochá sa v pohľade na svoju Elenu, a ona sdieľa s ním všetky radovánky, a sadnúc si na koňa, jej hybká postava je tým krajšia, jej tiahly krk sa kolíše s každým skokom žrebca, jej tvár dostáva tým viacej ligotavej jasnoty, čím ju viac vietor hladká.

Neraz sa nosili tak spolu na koníkoch i cez Kochanice; Mikuláš sa ani najmenej nezastavil nad tým, že tu býva rodina, ktorú zlomil a znivočil, a len pustota po dedine prezradzovala obyčajne, že tu veje ťažké povetrie, bo každý dospelý sa utiahol do dvora, každá ženská obrátila chrbát k oknu, kedykoľvek tadiaľto Blatnickí prechádzali, a len kliatba, tu i tu potichu i nahlas vyrečená, oznamovala, že Kochanickí Blatnických uzreli.

VIII.

Netrval dlho pôžitok a rozkoš Mikuláša. Starý Gregor teraz málo hovoril, ale mnoho konal. Neraz chceli Kochanickí Mikuláša, keď išiel cez Kochanice, alebo i na šírom poli zastaviť a ho znivočiť, ale Gregor vždy hovorieval:

„Nie tak, páni bratia, nie tak. Keď je on zbojník, my nesmieme byť zbojníci, a musíme ukázať, že sme zemäni skutkom, a potom by to malá pomsta bola za také veľké previnenie. Čakajte času, páni bratia! Blatnického musí svet odsúdiť, a nám musí svet naše práva prinavrátiť.“

Celá família ho poslúchala, bo teraz každý v neho veril.

Pán Ilgo sa navrátil po dlhých cestách do stolice. Prvý, ktorý ho privítal, bol Gregor, od neho prijatý byvši najvrúcnejšie, najpriateľskejšie. I dlho sa spolu radili, dlho rozprával Gregor o všetkých príhodách, čo sa v stolici nedávno staly, a obšírnejšie ešte rozprával o každom kroku, každom skutku Blatnického. Ilgo skamenel pri rozprávaní všetkého, i začal si sám sebe robiť výčitky, že, hoc nechtiačky, dal príležitosť smrti Malininej a budúceho nešťastia Eleninho.

Premýšľali potom obidvaja, ale ešte tej noci vystrojil pán Ilgo honca s písmami do Budína. Na druhý deň dal svolať zemianstvo celej stolice, a tam vyrozprávajúc, čo sa so zemianskym listom Kochanických stalo, osvedčil sa, že celú famíliu túto sám adoptuje, kým jeho milosť pán kráľ zemianstvo Kochanickým neprinavráti.

I bolo nad tým mnoho radosti v Turčianskej stolici. Páni bratia obstúpili Kochanických, podávali im ruky, ich direktora dohora dvíhali a kliali všetci na Blatnického, lebo hrúza len počuť: zemänovi nič po nič znivočiť jeho najväčší poklad, znak jeho práva, jeho svobody. A čo mne dnes, to zajtra tebe.

Bolo vyvolávané ma zdravie pána Ilgu, až prestať hlasy nechcely; Gregor sa celý doplakal, objímal pánov bratov a shromaždeným hovoril:

„Ďakujem vašim milostiam za vaše priateľstvo a prosím vás, aby ste ako radou, tak i rukou boli Kochanickým na pomoci, keby ju kedy potrebovali.“

„Len rozkážte, pán brat, hockedy!“

„Ďakujem vašim milostiam na stotisíckráť a zaväzujem sa i s našej stránky, kedykoľvek by ste pomoc potrebovali, že do jedného muža, celá naša família, dobre ozbrojená i s celou svojou pokrvnosťou, je vám vždy pomáhať hotová.“

„I to sa rozumie!“ zavolá viac hlasov. „Načože je zemän na svete, ako aby svoju zem, svoju kolibu a svojho brata, zbroj v ruke, bránil?“

„Tak je, tak je, vaša milosť!“ zavolá zas Gregor. „A myslím, že keby bolo treba, vás nebude nik na vaše slová upomínať.“

„Ej, do strielskej materi“, zavolá zas jeden, „kedyže nás kto upomínal? Či neznáte, že sme už dávno nemali roboty?“

„No, teda dobre, páni bratia“, končí Gregor, „zaujmite sa Kochanických a ukážte, že vo vás vrie krv zemianska, znajúca sa zaujať ukrivdeného, potlačeného.“

S tým sa rozišli. Gregor viedol Kochanických domov, a tu ich zas k sebe povolal, lebo keď sa čo u nás počínať má: musí sa o tom spoločne poradiť a uzavrieť; ináče nikto ani rukou nehne, keď sa to týmto starootcovským spôsobom nestáva. Gregor prehovoril:

„Páni bratia, teraz si hotujte zbroje, rozíďte sa potom po stolici a ustavične spomínajte pánom bratom, aby sa hotovili tiež, lebo, možno, skoro príde čas Kochanických.“

„Dobre, keď to bude len na Blatnického!“ zavolajú shromaždení.

„Hm, na koho, na toho, to vám ja povedať nemôžem“, odvetí Gregor; „môž' byť, že i na tohoto, ale ja to len tak hovorím, lebo znáte, ze každej pesničke býva koniec.“


Dva týždne po odbývanej kongregácii zemianstva turčianskeho prišli na Blatnicu dvaja poslovia, vyslanci od kapitána stolice, pána Ilgu. Bol to pán Vladár, zemän z dávnych časov, ktorý zemianstvo svoje odvodzoval ešte z časov, kde o príchodzích „Uhroch“ ani chýru nebolo, a pán Ivanka, tiež zemän starého rodu. Prišli až do svetlice Mikuláša, kde sa s krásnou ženou svojou v dôvernom rozhovore bavil. Zhliadnuc cudzích, hoc ináče nie neznámych príchodzích, vstal a opýtal sa:

„Čo mi donášate, páni?“

„Prichádzame v mene jeho milosti kráľa uhorského Vladislava, ktorý dal pánu Ilgovi, kapitánovi a županovi našej slávnej stolice Turčianskej plnomocenstvo, vás z nasledujúcich vecí pred súd stoličný postaviť: Po prvé: Že ste svojho vlastného mladšieho brata zabili, aby ste sa Blatnice a jeho celého dedictva zmocniť mohli. Po druhé: Že ste od časov Belu II. zemianskej famílie Kochanických zemiansky list spálili. Po tretie: Že ste vlastnú ženu, Malinu Kochanickú, otrávili. Dvadsaťštyri hodiny máte lehotu; zajtra o takomto čase sa máte pred súd stoličný v Martine pred jeho milosť pána kapitána a župana a pred celé shromaždenie stoličné ustanoviť.“

Kým hovorili, Blatnický ich meral zrakom, z ktorého sršaly iskry i čudovania i opovrhovania, i hnevu i vzdoru, a keď dohovorili, spýtal sa:

„Nemáte ešte niečo mi povedať?“

„Toľko nám je poručené, viac ani slova.“

„Povedzte teda vášmu chýrečnému kapitánovi“, odpovedá trpko Blatnický, „aby on pred svoj súd povolával žobrákov, Židov a nevoľníkov, ktorí sa trasú, keď len jeho meno počujú; bo to je preňho ľud, háveď z celého sveta sobratá, hodný jeho sudcovstva, jeho rozumu, jeho moci. Keď však chce Blatnického súdiť, teda nech príde a nech si, ak sa mu prsty pritom nepopália, tu na Blatnici zasadne k súdu a potom nech si robí, čo chce.“

„My mu to povieme pred celou stolicou“, poznamená pán Vladár, „ale u vás sa musíme ohradiť pred vašimi rečami: nie háveď, ale každý zemän, a tak i vy, je povinný podrobiť sa súdu kráľovskému a županovmu a súdu stoličnému.“

„No, no, páni“, hovorí Blatnický, „keby sa i vám takto zachcelo nad Mikulášom Blatnickým sudcovstvovať, dobre, príďte a súďte. Ale teraz, Michal!“ zavolá na sluhu, „vezmi si pár hodných spoločníkov s dobrými päsťami a vyhoď týchto bedárov zo zámku, daj im pár buchnátov do chrbta na cestu a vymaľujte im na chrbát obrázok zámku Blatnického, že by nezabudli, aký je, a nezmýlili cestu, keď sa im zachce s Mikulášom Blatnickým zahrávať!“

„Milosť Kristova!“ zavolá pán Vladár. „Teda ty, zlopovestný človeče, takto zachádzaš

(TODO obr)

s uhorskými zemänmi?“ i začal šabľu z pošvy ťahať, ale vtedy skočila so stolca Elena, cez celú rozprávku ako na uhľoch sediaca, vykríkla i vrhla sa medzi Vladára a svojho muža.

Blatnický sa zasmial:

„Ty bláznivý, bojazlivý tvor! Nazdáš sa, že takéto páňatká môžu čo Mikulášovi urobiť? Do svídania, pánici!“

Poklonil sa posmešne veľmi hlboko, vzal ženu za ruku a odišiel do bočnej izby. Vladár stál tu, nevediac, čo sa mu robí ale potom, pohliadnuc ešte raz na dvere, cez ktoré Mikuláš odišiel, a hoc rozlobený, vzdychol, pomyslel si na Elenu i vyriekol:

„Škoda ťa, pekné stvorenie! Zhynieš s ním, a oplačeš hodinu, v ktorej si sa narodila.“

Odišli obidvaja, poslanci Ilgovi z Blatnice; vyrozprávali pred celým shromaždením ich prijatie na Blatnici. Zemianstvo sa vzbúrilo, vyhrážalo i kričalo na pána Ilgu, aby ich viedol na Blatnicu, pomstiť sa nad ustavičnými urážkami a potupami zemianstva. Pán Ilgo kázal mlčať, utíchli všetci, i začal hovoriť:

„Páni bratia! Blatnický sa neustanovil, opovrhol nariadeniami jeho milosti kráľa, i mojím i vaším právom, a tak z nariadenia jeho milosti kráľa Vladislava vám tu oznamujem, že: Po prvé: Mikuláš Blatnický je od dnešného dňa vsetkých práv zemianskych pozbavený, a tak je rovný každému nevoľníkovi. Po druhé: Kochanickí tu znovu dostali od jeho kráľovskej milosti nové „armales“ a krem toho sa nariaďuje: aby sa všetky majetky v Turčianskej stolici ležiace Mikulášovi Blatnickému odňaly a všetko to Kochanickým odovzdalo; za túto dotáciu však sa od nich vernosť k trónu a neobmedzená oddanosť osobe a rodine jeho milosti kráľa Vladislava očakáva.“

Sotva tieto slová boly prednesené, tu sa Gregor viac zdržať nemohol, lebo rástol až do neba, dožil, čoho dožiť nikdy nemyslel, a potom počul, že sám pán kráľ zná o Kochanických, o nich hovorí, o nich píše. I vyzdvihol ruku dohora a v najväčšom rozihraní citu s najväčšou skrúšenosťou vyvolal:

„Vivat kráľ Vladislav, vivat! Nech ti je každé srdce také verné, také oddané, ako sú ti a budú Kochanickovci!“

Za ním celé shromaždenie zakríklo: „Vivat kráľ Vladislav!“

„Vivat kráľ Vladislav! i ja hovorím“, ozval sa pán Ilgo. „Ale, páni moji, počkajte ešte málo, kým všetko, čo mám je nariadené od jeho milosti, prednesieme, a síce: Po tretie: V tom páde, keby sa Blatnický zdráhal Blatnicu a svoj majetok vydať, rozkazuje sa Ilgovi, kapitánovi Turčianskej stolice, brannou mocou nariadenie kráľovské uskutočniť, ale zemianstvo stolice má mu pritom pomáhať, všetky jeho ustanovania poslúchať a zbroj v ruke jeho nasledovať.“

„Vivat Ilgo!“ ozvali sa prítomní.

Ilgo, zaďakujúc, povedal:

„Teší ma, páni, že ste takí hotoví, a oznamujem vám tedy, keďže, ako ste počuli od jeho milosti pána Vladára, Blatnický sa v ničom poddať nechce, že už o týždeň pôjdeme proti Blatnici. Každý dospelý zemän sa teda ustanoví na ten deň v Mošovciach. Ďakujem vám, páni, za vašu ochotu.“

Poklonil sa a odišiel. Dlho mu ešte pokrikovali shromaždení na zdravie, Gregor však objímal v svojej radosti každého, i oddialil sa tiež so svojou famíliou.

IX.

Keď Blatnický počul, čo sa proti nemu strojí, opravoval steny zámku, shromaždil a ozbrojil svojich poddaných, poslal poslov do Zvolena, žiadajúc od svojho tesťa pomoc, ktorá i skoro prišla, hoc len na krátky čas. Blatnický si však z toho nič nerobil, bo znal zo zkúsenosti, že keď sa zemianstvu nášmu prvý útok nepodarí, že zunuje a rozíde sa, domov, zvlášte keď v kraji svojom bojuje, odkiaľ vidí dym sa kúriť z komína domu svojho, i zažiada sa mu po domácnosti; ako vojak zkúsený znal zas dobre, že uhorský zemän dobre bojuje v šírom poli, ale čo sa dobývania zámkov týka, tam sa veľmi mnoho nerozumie. Jediný Ilgo mohol viesť celú záležitosť, a na tohoto najväčšmi zanevrel nenávisťou Mikuláš. Počujúc však, že Blatnica spolu s celým majetkom má pripadnúť Kochanickým, hrozne sa zasmial, sadol s niekoľkými sluhmi na koňa, cválal do Kochanic, zapálil dedinu a zavolal:

„Posvieťte si na cestu, posvieťte, páni, do Blatnice a zohrejte si prsty, aby neboly skrehnuté, keď si budete Blatnicu, váš majetok, dobývať.“

Dedina vyhorela celá, bo mužskí z väčšej čiastky neboli doma; ženy a deti kričaly, zalamovaly rukami a ratovaly, čo mohly. Gregor vyšiel z domu, díval sa na zkazu, a snívajúc o svojej budúcej moci a sláve, odrazu sa videl bez prístrešia, bez domu. Jeho to však, ako čo by sa nič nebolo stalo, nepohlo, on sa už videl panovať na Blatnici, lebo jemu to, ako hlave famílie, najlepšie svedčalo. Čakal tedy len čas, keď Blatnica do jeho rúk padne.

I shromaždilo sa slávné zemianstvo v čas uložený pri Mošovciach. Poddaní prišli s vozmi a vojenským náradím. Pán Ilgo spravoval celý útok. Zo súsedných výšin hádzali ohne do zámku, potom navozili pod steny zámku dreva a zapálili ho, aby sa dymom obležaní prinútili poddať sa.

No na hradbách sa skoro nik neukázal, čo obliehajúcim tým viac smelosti dodalo. I nanosili zeme pod hradby, doviezli hŕbu rebríkov, popristavovali ich s hornej strany, kde bol zámok prístupný, na steny a driapali sa hore. Mikuláš len túto chvíľu očakával, bo znal, že v hŕbe nepriateľa srážať bude o veľa ľahšie, ako zďaleka roztrateného, a keď sa toto stane, že obliehajúci nos spustia, oheň že im v prsiach a spolu s ním i smelosť opadne. Ilgo zas, znajúc, koho: za sebou vedie, a tiež nedôverujúc vytrvalosti svojich spojencov, udrel na steny odrazu, chtiac tak ľudí v zámku na všetky strany zaneprázdniť.

Keď sa to tak všetko, ako mravenisko, rozliezlo, vystúpil Mikuláš na hradby a zavolal na svojich ľudí:

„Teraz dobre mierte a každý mi za svojho chlapa stoj!“

Vidiac však medzi prvými sa hore driapať Gregora a Ilgu a spolu že najprvší z jeho bojovníkov na Gregora cieli, vykríkol:

„Nie na toho starého blázna, nie, ten ani hore nevylezie, a potom, ak by to predsa vykonal, daj mu frčku a sletí dolu ako mucha. — ale na toho pri ňom s tým bielym perom na šišaku, do toho mier, alebo sem zbroj — choď pre skalu a hoď mu ju na hlavu.“

I vytrhol mu zbroj z ruky, natiahol, zamieril, spustil, a Ilgo sa potočil, držal sa rebríka, volal, a pomohli mu iní dolu.

Trúba zavrieskla; obliehajúci sa obzreli, poznali po bielom pere na šišaku, že Ilgu nesú dolu, poodskakovali teraz a všeobecne ustúpili od zámku.

Poranený Ilgo, složený v svojom šiatre, zavolal na prístojacich, aby sa odstránili okrem Gregora, a potom začal mu hovoriť takto:

„Pán brat, ja vidím, že sa mi posledná hodina približuje, a preto chcem vám svoje posledné úmysly oznámiť. Bezo mňa proti Blatnickému nevykonáte nič, bo niet v stolici človeka, ktorý by vás v tejto chvíli viedol, a keď u našich ľudí okamzenia nepoužiješ, nuž nikdy nevykonáš, čo si chcel. Teraz jedinú nádeju skladám na vás, pán brat, a myslím, že sa vy iste pomstíte na Blatnickom za moje pohanenie a za moju smrť.“

„No, nebude on viac „harmáles“ páliť, to vám povedám“, odpovie Gregor, „my budeme zajtra zas dobývať jeho zámok.“

„Nie tak, pán brat, ja to nemyslím“, hovorí ďalej Ilgo, „bo viem, že bezo mňa nič nevykonáte. Ja znám naše zemianstvo: ono je dotiaľ činné, pokiaľ človek slávneho mena ním pohybuje; keď sa však kto rovný na jeho čelo postaví, nevykoná s ním nič. A potom ja chcem, aby ste teraz preč odstúpili. Vás urobím za tútora môjho syna, ktorého vy budete vychovávať. V ten deň, keď štyriadvadsiaty rok vyplní, on uderí na Blatnicu, bo žiadam, aby Ilgo Ilgu, syn otca pomstil, obzvlášte na Blatnických, s ktorými sme toľko krvavých stýkaní mali. Upustite teda od vašich hádok a pomstite sa spolu s ním, keď ho vychováte v duchu otcovom.“

Ťažko bolo Gregorovi sľúbiť to, čo mu nebolo po vôli, lebo on, nevidiac ďalej od nosa, rád by bol čím skorej cieľ svoj dosiahnuť, a s druhej strany bál sa pre svoj starý vek, že toho nikdy nedožije; umierajúcemu však priateľovi odoprieť to nemohol. Prisahal teda, že urobí po jeho vôli všetko, a len to si vyprosil ešte, aby svoju famíliu, teraz posledným ohňom na mizinu vyšlú, podľa ľúbosti napomáhať mohol, čo mu tiež bolo privolené.

Ilgo dal potom dnu zavolať ostatných pánov bratov a takto im hovoril:

„Páni bratia, ďakujem vám ponajprv za vašu náchylnosť ko mne a potom vám porúčam môjho syna do priateľstva a lásky; buďte mu tým, čo ste boli mne. Tu teraz, keďže moja hodinka sa blíži, ustanovujem pána Gregora Kochanického za tútora môjho syna pred vami, za pána Znieva, ktorý môže vynakladať môj majetok, na čo sa mu bude páčiť; keby ho však prv ešte Pán Boh k sebe povolať ráčil, bude taký dobrý pán Vladár toto tútorstvo prejať a podľa toho sa riadiť, čo mu pán Gregor, znajúci moju vôľu, oznámi. S Bohom, páni bratia, tam hore sa uvidíme zas; tu dolu buďte priateľmi syna môjho, Gregora a jeho a mojej famílie.“

Podal každému ruku, všetci sa rozplakali, vzdychol — a duša jeho naveky sa rozlúčila so svetom.

Zaviezli ho na Zniev a pochovali. Smútila celá stolica a len jedna duša sa radovala z jeho pádu — Blatnický.

Odišli všetci od Blatnice. Gregor so svojou rodinou, pamätlivý svojho sľubu, nezačínal nič. Páni v stolici ochladli, utíchli a boli radi, že ďalej bojovať nemusia, bo začali pomaly závidieť Kochanickým a nikdy by neboli na to pristali, keby sa Kochanickí boli odrazu pánmi i Znieva i Blatnice stali. Lebo taká je prirodzenosť ľudská, že kým je kto slabý, dotiaľ mu prajú iní, ale keby sa mal nad nich povzniesť, to ich odrazu začne mrzieť, že azda sami boli nástrojmi človeku, ktorý by sa im mohol stať nebezpečným.

Kto bol tomu radšej, ako Mikuláš? Prepustil svojich ľudí, zasmial sa nad ochablosťou svojich protivníkov, znajúc, že sa mu viac ani vlas na hlave nepohne, bo vtedy boly také časy pod kráľom Vladislavom, že sa mnoho ustanovovalo, ale keď to nešlo, nuž sa zabúdalo na všetko, ako by ani reči o tom nebolo bývalo. Ale keď Blatnický myslel, že je po všetkom, dostihla ho iná nepredvidená rana.

Jeho žena, dieťa krásy, Elena, od tej doby, čo počula z úst Vladára viny mužovi svojmu predstierané, začala sama rozmýšľať nad osudom svojím a ako vysokomyseľná začala chladnúť k vlastnému mužovi, ktorého pre jeho skutky a potom pre jeho drzosť oproti iným statočným ľuďom skoro opovrhovať musela. K tomu prišlo dobýjanie zámku; ona síce zmužile, bez ľaku, ako sa svedčí na dcéru uhorského velikáša, hľadela do očú nebezpečenstvu, ale predsa v stave, v ktorom sa nachádzala, trpela mnoho, kým sa odstránila búrka. Naostatok porodila dcéru a pri pôrode dokonala.

Mikuláš zacítil hádam po prvý raz v živote, čo je bolesť, bo Elenu mal rád nad život, nad svet, nad dušné spasenie. Ona bola vlastne prvá jeho láska, hádam preto, že i ona bola vysokomyseľná a dumná; len pravda, že okrem vnešnej dumnosti v jej peknej podobe prebývala duša, ktorá šľachetnosť nielen v stave, vnešnej moci a sile hľadala, ale spolu i v čistote a vznešenosti mysle. Tieto vlastnosti, k tomu jej krása, jej vysoký rod, jej zaľúbenie v radovankách, ktoré Mikulášovi boly najmilšie, zaujaly srdce Mikulášovo natoľko, že sa teraz, utrativ ju, svíjal, zúril, klial, lámal rukami i sedel zas ticho, hľadiac na jedno miesto celé hodiny pri zvädlej, bezdušnej Elene.

Ale čo sa stalo, to sa neodstane. Vyniesli Elenu z izby, pochovali ju, a Mikulášovi sa stalo pusto na svete. Jediná radosť bolo jeho dieťa, dcérka Miluška, ktorú striehol ako zornicu oka svojho, na ktorej dych pozor dával, i vstával v noci, aby jej sny pozoroval, i vzdychal, i usmieval sa v pohľade na nevinnosť dieťaťa.


Miluška vyrástla pod rukami otcovými, i bolo jej asi desať rokov, keď sa raz pred večerom s ňou Mikuláš pod hradbami zámku zabával. Zapadalo práve slnce, a dievčatko si položilo rúčku nad očká, hľadelo dolu podľa cesty i vyvolalo:

„Apko môj, aká sa to čierna postava sem pohybuje?“

„Kde, dieťa moje? Vieš, že už od pár rokov zrak môj slabne, a hádam i skoro vyhasne.“

„Ide sem, ide sem!“ zavolalo dieťa a o chvíľu prišiel muž čierny až k nim.

Podľa jeho dlhej čiernej šaty, povrázkom cez pás obviazanej, bolo poznať na prvý pohľad mnícha.

„Pochválen Ježiš Kristus!“ povie príchodzí.

„Na veky ameň!“ odpovie Blatnický. „Odkiaľ idete k nám, pán páter?“

„Z Trnavy, vaša milosť. Prosím vás o nocľah a almužnu pre náš kláštor.“

„Dobre, poďte hore. No, Miluška“, obrátiac sa k dievčaťu, pokračuje, „dieťa moje drahé, poď, daj ruku — tak.“

„Ako sa zdá, veľmi rada má vaša milosť dcérku, a skutočne utešené dieťa.“

„Hm, ako by matke z oka vypadlo, a keby ste tú boli videli, nuž by vám bol zrak prešiel a srdce vaše sa rozpustilo pod vašou surovou huňou.“

„Ale si i bohabojná, dcérka moja?“ opýta sa mních dieťaťa. „Znáš sa modliť?“

„Dobre je i tak“, odpovie Blatnický za dcérku, „vy kňazkovia sa musíte na také veci pýtať, však je to vaše remeslo.“

„Nie zato, vaša milosť“, prehovorí ďalej mních, „ale dieťa keď sa naučí za mladi Boha sa báť, tak má podporu na celý život. Nie teda len kňazova povinnosť je iných napájať spasiteľným učením kresťanstva, ale každého človeka.“ Potom sa spytoval ďalej Mikuláša: „A dala vaša milosť toto pekné, utešené stvorenie vyučovať v náboženstve? Alebo ste to hádam sami urobili?“

„Ja?“ odvetí Mikuláš. „Tými vecami som sa ja nikdy nezaoberal, a u nás nieto človeka, čo by mi dieťa vyučovať mohol, a žiadal by som si to, bo mať jeho mala viac známostí ako tri stolice spolu, a chcel by som, aby Miluška bola matke vo všetkom podobná.“

Tak sa shovárajúc, došli hore na zámok. Mních sa mal okolo dieťaťa, hladkal ho, ihral sa s ním, a Miluška za krátky čas privykla k nemu. Mikuláš však začal prosiť Ambróza — tak sa mních kláštorným menom nazýval — aby neodchádzal od neho, ale prejal učenie dcéry jeho.

„Dobre, vaša milosť“, odpovie mních, „zostanem stanem u vás, ale len pod tou výmienkou, ak mi dovolíte tak vaše dieťa vyučovať a tak viesť, ako to ja za najlepšie budem držať.“

„Teda tak? Chcel bys mi lásku môjho dieťaťa odňať? Ale dobre, nech sa stane, len to ti povedám, kňazko: ak sa mi čo dieťaťu stane a ak nebude ako jeho matka, beda tvojej oholenej hlave.“

A tak zostal Ambróz na Blatnici. Mikuláš si ho skoro zamiloval, bo sa často s jeho dieťaťom chodil modlievať za pokoj duše jeho ženy, a dieťa tak sa spytovať začalo na matku svoju, tak o nej útle hovoriť, že Mikuláš najväčšiu rozkoš nachádzal v ľúbeznej bolesti, ktorú mu reči také v prsiach pôsobily. Pomaly sa začal však zrak tratiť Blatnickému a naostatok svetlo božie vyhaslo v očiach jeho. Potreboval teda priateľa, na ktorého by sa mohol spoľahnúť, a tak sa Ambróz hodil do jeho domu, a Milka tak ho rada mala, že jej otec teraz všetko naňho sveril. Ambróz zostal vlastne pánom Blatnice. Mikuláš, nevidiac svetla božieho, začal sa zamárať v myšlienky, začal sa spovedať, a slová Ambróza: „Odpustí ti Boh, ktorý je najdobrotivejší, a odpúšťa kajúcemu hriešnikovi i najväčšie viny“ vždy viac pokoja vlievaly do duše jeho.

Ambróz sa dozvedel o najtajnejších myšlienkach Mikulášových i skutkoch jeho, o ktorých sa svet nikdy nedopočul. Miluška prekvitala, ako kvietok jarnej usmievajúcej sa prírody.

X.

Ambróz vodieval často po okolí Milušku; najradšej však zostával pri hrobitovoch, a tu sa modlieval dlho.

Mladá dievčinka, ako ruža sa rozvíjajúca, hoc jej tam i teskno bývalo, pokľakla si, složila rúčky a modlila sa za pokoj zosnulých, lebo Ambróz, ktorého tak rada mala, hovorieval, že je to veľká zásluha pred Bohom.

Chodievali tak i do Kochaníc na hrobitov a tam na jednom hrobe sa zdržiavali najčastejšie, a dievčinka sa modlievala so zanoreným v myšlienkach Ambrózom.

Na ich prechádzkach im všakoví ľudia prichádzali v ústrety, ale najčastejšie vídavali mladého šuhaja, pekného ako panenka, vyrastlého ako mladá jedľa, s čiernym živým okom, vysokým čelom, tmavým, von šibajúcim fúzikom. A keď si biele pero na jeho čapici s vetríkom zaihralo i koniec svoj sklonilo k jeho tvári a zaclonilo jeho líca: zdalo sa, že tá tvár zaslúžila najkrajšiu dievčinu na svete.

Najprv lei zriedka, potom temer každý deň im oproti prichádzal mladý šuhaj. Ambróz sa ho opýtal naostatok, kto je, a dozvediac sa, že je Imrich Ilgo, dedič Znieva, mal sa k nemu prívetivejšie a nespozoroval naschvál, ako šuhaj dlho zostal stáť, keď odchádzali, i ako sa dievča

(TODO obrazok)

akousi nepoznanou posiaľ mocou tiahnuté často obzeralo a sa zapŕlilo, vidiac Imricha stojaceho.

Pomaly začali mladí ľudia so sebou hovoriť a vždy bližšie sa poznávali; hovorili naostatok i milé veci, Dievča sa zatriaslo, šuhaj sa rozpálil, i hovoril reči také ľúbe, také ohnivé, že dievča sklonilo hlávku a sľúbilo šuhajovi vždy povedať, kde sa na budúci deň sídu. Ambróz pritom alebo hľadel na stranu, alebo pár krokov popredku, skrižujúc ruky na prsia, kráčal a nedal pozor na ich šepotanie.

Tak trvala známosť Imricha s Milkou asi dva roky; Mikuláš sa nedopočul o tom ani slova, lebo dievčaťu niečo stislo prsia, niečo mu hlas zadusilo, keď chcelo o tom otcovi hovoriť, a spolu mu bolo milé, že o tom nik neznal, bo sa Ambróz nikdy pred otcom nezmienil o schôdzkach a jej nikdy o nich nehovoril.

Milka bola už asi sedemnásťročná; išla pri boku Ambróza po každodenných prechádzkach za jasného, pekného letného popoludnia. Imrich sa ustanovil ako obyčajne, ale dnes bol zádumčivý, zamyslený, i riekol dievčaťu:

„Miluška, duša moja, dnes je našej známosti koniec — ja sa od teba odoberám, zdravá sa maj, nevidíme sa viac hádam nikdy...“

„Nestraš ma, Imriško. Prečo by sme sa viac vidieť nemali?“

„Zato, že som ja od dnes Ilgo, a ty Blatnická — a znáš, to je najväčšie nešťastie pre nás.“

Dievčaťu stislo srdce, vyronily sa slzy, a hoc ono celý svet milovalo i nikoho nenávidieť neznalo, predsa pravdivosť slov Imrichových poznalo, bo neraz videlo, ako jej otec hneď do náruživého napnutia upadol, keď ktokoľvek len toto meno spomenul.

„Teda s Bohom, duša moja, naveky, bo zajtra už nebudeš milovať Imricha.“

„Budem, priateľ môj, o to sa nestaraj. Ach, aký je ten čas krátky, a ty musíš ďalej, ale poď a odprevaď ma aspoň po bránku.“

A šuhaj zabudol na všetko, zabudol na svoje úmysly a kráčal s dievčaťom k zámku ruku v ruke, nemo, ticho, myšlienkami prejatý.

Ambróz kráčal popredku; obrátil sa pred bránkou, i uzrel zástup ozbrojeného ľudstva čerstvým krokom k Blatnici sa blížiaceho. Na ich čele poznal Gregora, i pochopil všetko.

Zámok nebol nikým obsadený, sluhovia porozpúšťaní a len malá posádka, čo vystačovala pre každodennú obsluhu, sa dnu zdržovala. Mikuláš sedel v izbe svojej dcéry a premýšľal; dvere sa prudko otvoria, Ambróz vstúpi dnu celý udychčaný:

„Vaša milosť, Kochanickí a Igovci idú ozbrojení a rútia sa na zámok. Zadná bránka je otvorená a vaša vlastná dcéra vedie mladého Ilgu so sebou.“

Mikuláša ako by had v srdce uštipol, poznal hneď nebezpečenstvo, a šedivé vlasy mu začaly na hlave dúpkom vstávať, nos sa rozširovať a dych v prsiach sa úžiť. Dupol nohou, shŕždil obrvou i zavolal:

„Von, krkavčí syn! Zastávaj steny, zataras brány, a nič nám neurobia.“

Ambróz odišiel. Mikuláš pristúpil k oknu a počúval — i ozval sa prenikavý hlas dieťaťa jeho, bezpochyby za sebou uzrevšieho zástup ozbrojencov. Štrng zbrane sa zatým ozve už za hradbami, a on sa schytí, šmátra po stene, za zbrojou ruky vyťahujúc.

V tej chvíli vstúpi dnu Milka. Blatnický odskočí od nej, keď sa chcela na jeho prsia hodiť.

„Iď mi, ty spotvorené plemeno!“ odpovedal, keď Milka, v strachu ako osika sa trasúc a plačúc, znovu k nemu prichádzala.

Krik a hluk sa vždy viacej blížil; vidno, že ozbrojenci kráčajú napredok. Mikuláš zastal v prostred izby, vystrel sa, temné oko sa mu sem-tam gúľalo, ako meč mstiteľa, i prehovoril k dcére svojej:

„Znáš ty Imricha Ilgu?“

„Znám“, úzkostlive vypovedalo dievča.

„Sišla si sa pred chvíľou a videla si sa s ním?“

„Videla.“

„Prišla si s ním až k otvorenej bránke zámockej?“

„Prišla.“

„Teda je koniec všetkému!“ divným, strašným hlasom zavreští Mikuláš. „Blatnickovci sú zničení vinou posledného ich potomka! Ale keď zahynieme, zahyňme, len hanu našu nech neuvidí nepriateľ!“

I šmátral rukou, prišiel k dverkám stenovým, otvoril ich, vzal z nich zlatý pohár a v malej skleničke tmavý mok, nalial a dal dcére:

„Na, pi, aby z Blatnických živá duša nepadla v ruky nepriateľa!“

Milka sa zatriasla nad otcovým hlasom, hlava sa jej pomútila a naučená každý pohyb otca poslúchať, vzala pohár a vypila tmavý mok, vykríkla a spadla na zem, kŕčom naťahovaná.

Ambróz otvorenými dvermi díval sa na celý výjav, a keď prestrašené, úbohé dievča skríklo, zasmial sa i vypovedal:

„Tak dobre, Mikuláš, tak, len tak — však z toho istého pohára pila i Malina!“

„Rany Kristove! Aký to hlas?“ vykríkne Blatnický.

V tej chvíli sa rozsotia dvere, a prv, ako by prišla odpoveď na slová Blatnického, vstúpi dnu Gregor, sivší ako holub, zohnutejší starobou ako schýlený javor; za ním vošlo viac ozbrojených.

„Hotov sa počet skladať zo svojho života, Blatnický!“ vypovie Gregor vážnym hlasom. „Došiel predsa i na teba deň, v ktorom prestanú tvoje hanebnosti!“

A keď Blatnický ako skamenelý tu stál bez slova, bez reči, Gregor pokračoval:

„Ty mocný, ty silný, nazdával si sa, že môžeš šliapať po dobrých, statočných ľuďoch, že nijaký priestupok, ktorého si sa dopustil, nenajde mstiteľa! A teraz počuj, Blatnický! Rozkaz kráľovský proti tebe stojí až doteraz v svojej platnosti. Tvoj zámok i s majetkom prípadne Kochanickým : zemänom nie si viacej, ale nevoľníkom; vyženieme ťa z domu otcovského, pôjdeš po žobrote šírym svetom a budeš žobrať u tých, ktorých si šliapal, a keď ťa na staré dni budú ľakťom sem a tam sácať tí ľudia, ktorých si zabíjal, budeš si myslieť, že je to len pokuta za hriechy, a keď sa nad tebou smiluje najmenší žobrácky chlapec a podá ti koniec paličky, aby ťa z dediny do dediny previedol, budeš Bohu ďakovať, že ešte pod šírym nebom sú ľudia, ktorí sú lepší ako ty. Deň pomsty je tu, Blatnický!“ Mikuláš stál a stál: v prsiach jeho sa však odrazu vzbudilo starodávné srdce i vypovedal:

„A nazdávaš sa, ty starý blázon, že sa ti Blatnický pokorí a prv nezhynie, ako by mal uzrieť hanbu svoju?“

„Počuj, Blatnický“, prerečie ďalej Gregor, „ľudia ukrutní sú najväčší chúlostivci v nešťastí, tak i ty. Ale počuj ďalej: ty znesieš, ver mi, každé pohanenie, keď sa presvedčíš, že nemáš moci na odpor. Jedno ti pozostáva. Imrich Ilgo, môj vychovanec, miluje dobré dieťa tvoje z najčistejšieho srdca: daj mu ho za ženu, a on ťa privinie až do smrti...“

„Starý blázon!“ zavolal mních Ambróz, skočiac Gregorovi do reči. „Jednou rukou berieš, a druhou dávaš — tak sa ty vieš pomstiť? A nazdávaš sa, že tvoja pomsta je tvoja zásluha? Čakal som ja roky a roky v tomto prekliatom hniezde, koril som sa pred týmto zločincom ako červík, vychádzal som každý deň dolu, vyhliadajúc, odkiaľ príde nepriateľ ozbrojený, abych mu mohol otvoriť brány. A ty sa ešte nazdávaš, starý, detinský človeče, že si sa dosť pomstil, keď si Blatnického z domu vyhnal, keď si sám zasadol na Blatnici? Znivoč dušu jeho, zadaj mu rany, že sa zošalejú jeho mozgy a sám si roztrieska svoju prekliatu hlavu o prvý kameň — a tak je dokonalá pomsta. Ja som to urobil, ja som to vykonal. On sa mi spovedal z hriechov, ja som mu sľúbil odpustenie — ja, horší ako žobrák, ja kňaz, čo nikdy nebol kňazom a sa preobliekol, abych sa vkradol do peleše tejto. A vidíš tu Ilgovu nevestu?“ v šialenom rozdráždení ďalej hovorí, ukazujúc na mŕtvu Milku. „Dušu nevinnú, čistú, neskalenú, čo sa dlho modlievala na hrobe Maliny. Oh, Malina! Ja som ťa miloval — ale miloval i Blatnický dieťa svoje viac nad dušné spasenie, ono bolo potechou jeho staroby, jeho slabosti, a túto dušu, takú dobrú, že sa jej pod slncom rovnej nenachádzalo, zabil sám — a ona pila z pohára, z ktorého pila Malina, i zhynula rukou otcovou, a dobre, že zhynula. Ona by bola pohla i nemé skaly k milosrdenstvu pre svojho otca, ona by bola vymodlila z pekla dušu otcovu — a on ju zabil, zabil... A ja som ju naschvál vychovával tak čiste, tak šľachetne, aby tým viac padla rana na Blatnického, keď dieťa toto, anjelu podobné, sám zavraždí — bo som vedel, že ho zavraždí — i prišla hodina... Ale on bude žiť, i rozdriape prsia svoje a sám seba mučiť bude, bo znivočil vlastné dieťa svoje, ktoré pilo z pohára, čos' ty z neho pila, Malina moja! Pomstil som ťa, Malina moja! A ty Mikuláš, ty Gregor, nepoznáte Bohuša?“

Hrúza zaujala prítomných, a keď kto, teda Gregor prvý sa spamätal i vypovedal:

„Prestaň, šialený chlapče, hoc šediny hlavu tvoju kryjú. Mňa nazývaš bláznom, a viem, že ma i ináče svet za blázna držiaval. Ale počuj reč moju. Ja som sa chcel na Blatnickom pomstiť cestou rovnou, odňať mu prostriedky k hrešeniu, aby sa k Bohu obrátil; ty si za prostriedok použil znivočenie duše dobrej, bohumilej — a keď tvoja pomsta stojí, netreba viac mojej. Blatnický hrešil, ale tys', Bohuš, zhrešil viacej, lebo on konal podľa náruživosti, tys' z úmyslu znivočil dušu čistú, dobrú. Ale čo sa stalo, to sa viac neodstane, buď i tak pochválené meno Hospodinovo!... Teraz počúvajte slová starca už nad hrobom stojaceho! Zhrešili ste oba, a zhrešili ste veľmi. Podajte si ruky! Mikuláš, na kolená! Bohuš, na kolená! Smierte sa i pomodlite sa: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom!“

Blatnický, srazený, kľakol — Bohuš sa zdráhal.

(TODO obrazok)

„Bohuš, dolu!“ zakričí odhodlaným hlasom Gregor. „Pokor sa Bohu!“

Kľakol Bohuš i Gregor. Traja starcovia si podali ruky i modlili sa hlasne, skrúšene: „Od- pusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom!“

Medzi rečami starcov vošiel dnu Imrich, vykríkol, hodil sa na mŕtvolu milej svojej, bozkával jej chladné ruky i tvár a plakal a plakal...

A zaslúžila si, Miluška, aby taký čistý a dobrý človek, ako tvoj Imrich, nad tebou zaplakal.

VISITORS 24H: 0 48H: 0 1W: 0 1M: 0 Since 2016/01/13: 3347 || PAGEVIEWS 24H: 0 48H: 0 1W:0 1M: 0 Since 2016/01/13: 50430 || BOT ACTIVITY:???