Pocity z dohrania Gothic 3 a prečo hrám menej hier

Doba hrania - okolo 100 hodín.

Konečne po ôsmych rokoch túženia som dohral Gothic 3!

Už v roku 2007, teda rok po vydaní, som sa ho pokúšal hrať, avšak môj notebook bol taký slabý, že pri Trelise sa hra zasekla, aj na najhoršie detaily. O pár rokov neskôr, keď ma vyhodili zo školy a získal som výkonný desktop, som ho hral, ale nedohral. Atmosféra doma bola zlá, stále ma chytal pocit viny, že sa hrám, vlastne tak som sa bál žiť, že som cítil pocit viny stále.

A tiež som si uvedomil, že som z Gothicov vyrástol. Ani Skyrim, čo som skúšal pár mesiacov dozadu, ma vôbec nebavil. Iba menenie módov. V podstate mi vadí, že musím zabíjať príšery, ľudí, čokoľvek, kvôli získaniu skúseností, plnenia questov či postupu v hre. Plne som si to uvedomil už o dosť skôr, asi v roku 2011, keď som naposledy hral a prešiel Gothic 1. Zrazu sa mi už nechcelo zabíjať zvieratá a dalo sa to relatívne hrať aj bez. Ale nie moc a bolo mi ľúto, keď som musel. V Gothicu 3 som musel zabiť stovky zvierat orkov a ľudí, lebo keby som chcel len prebehnúť cez územie, dosť rýchlo, hlavne v Nordmare, by ma obkľúčili a zabili. V Gothicu 1 až ku koncu sú zvieratá ako hmyz a moc neškodia. Tiež v Gothic 3 bolo dosť questov ako zabiť číhavce, ísť loviť s niekým, príšera zožrala vec a treba ju získať späť, či dones mi 30 koží alebo mäsa. A hlavný príbeh vyžaduje zabíjanie orkov alebo ľudí už kvôli reputácii alebo vyhladenia nepriateľa. Bez reputácie sa človek nedostane ďaleko, lebo nemôže nosiť lepšiu zbroj, nemá prístup do častí miest a podobne.

Každopádne mám pocit, že som z hier vyrástol. G2, G1 boli super, veľa ma naučili a dokázali inšpirovať. Teraz už by to nedokázali, skúsil som ich pár mesiacov dozadu hrať. G3 ma nadchla dosť málo. Boli tam dobré chvíle. Ak viac ľudí vyrástlo ako ja, tak Risen 3, čo má vyjsť za mesiac, bude fail. Ani iné moderné hry ma už nebavia - Bioshock Infinite som dohral iba do asi polovice. Začiatok sa mi páčil, ale neskôr je to čistá strieľačka a rabovanie truhiel a sudov. Pekný vizuál. Nový Tomb Raider? Násilný. A ešte k tomu treba často rýchlo stláčať E, čo sa na klávesnici robí blbo. Stláčaním sa Lara pretiahne úzkym otvorom v jaskyni, či kopne do hlavy nejakého nájazdníka, čo sa ju snaží držať späť. Alebo v dedine, aby zabila človeka, čo sa ju znaží znásilniť. Tam som došiel najďalej a dva týždne dozadu sa mi nechcelo prejsť ani cez tutoriál.

Čo vlastne chcem od hier? No, mali by ma osloviť, poučiť a mal by som niečo zažiť. A tiež baviť, ale to vyplýva z predošlých bodov. Príde mi, že hry naozaj nie sú dospelé a ani nedospievajú. Minulý rok a aj terajší sa stále recyklujú značky a používajú osvedčené recepty. Tomb Raider bol podľa mnohých inovatívny, lebo popisujú Laru ako mladú a tá jej dráma. Z môjho pohľadu? Zažil som drámy až až, neoslovilo ma to. Väčšia sranda bolo Anniversary, klasická skákačka. Výhodou Tomb Raidera je dobrá grafika. Inak v temnote ju trhne Princ z Perzie.

Každopádne G3 mal aj pekné časti. Chodenie Myrtanou bolo spočiatku zaujímavé. Najväčší dojem na mňa spravili jaskyne predkov v Nordmare. Bola tam prekrásna hudba, vchod mal tvar lichobežníku zväčšujúci sa zhora dolu a bol tam ľad a osvetlený fakľou vyzeral super. A pri pohybe sa ten odraz hýbal a bolo to pekné. Pravda, najprv bolo treba vyzabíjať asi 30 kostier a jedného oživlého predka.

Vďaka tomu sa mi Nordmar páčil najviac, aj keď som stále musel všade zabíjať polárne vlky, šabľozubé tigre, goblinov, nosorožce a iné agresívne zvery. A často som blúdil v kaňonoch a nevedel presne, kde som. A bolo tam veľa agresívnych orkov. Pri oslobodzovaní bane som ich zabil snáď 100. Vlky bežne po štyroch, za hodinu aj 30. Ešte sa mi páčil Xardas, svojím dabingom a charakterom. Dabing ostatných postáv bol nič moc, v angličine. Veľa postáv malo rovnaký hlas, alebo výzor + iné brnenie alebo rúcho. A osobnosti mali plytké, bez rozvoja. Skoro všetkých som mal na háku a nemal som k nim vzťah.

Varant bol asi najnudnejší. Ale dal sa rýchlo preliezť, lebo všade bola púšť a nie sneh s kaňonmi. Tak som išiel a zabíjal, čo sa hýbalo. Tak som často plnil questy dopredu. Inak plnenie questov bol horor, nomádi boli kdesi v jaskyniach alebo po skupinkách kdesi pri mestách a bolo ich skoro nemožné nájsť. Alebo si zapamätať, kde vôbec boli. Neskôr som oslobodil pár miest, predtým otvoril hrobky a už sa nevracal. Samozrejme pri oslobodzovaní som zabil stovky hašišinov.

V Myrtane som dlho behal po pobreží pri Ardei a Montere. Inde som dokončil len väčšinu questov. Väčšinou som sa túlal divočinou a zabíjal zvieratá. K takej Nemore som sa dostal len raz, a už sa tam nevrátil. Ani ohnivé kalichy som nepozbieral všetky, iba osem. Išiel som Xardasovou cestou.

Ak niečo má Gothic 3 pekné, tak je to grafika. Som si tie roky prečkal a Radeon HD7790 to dá na maximálne detaily vo fullHD. Občas hra posekne, ale je to mojím notebookovým diskom v počítači.

Mechaniky hry sa mi už tak nepáčili a nezaujali ma, hlavne neskôr to bolo o tom istom.

Aké hry mi zostali, čo ma bavia? Žiadne. Ani už Diablo 2. Ako, hral som veci ako Fallout Tactics v januári a tak, ale po pár dňoch ma to prešlo. Bez zmyslu. Nevidím už zmysel v zabíjaní. Ani v strieľaní. Kde sú dospelé hry? Dospelá hra je aspoň jedna - realita.

Inak ani adventúry ma moc nebavia. Ani Deponia a ani The Book of Unwritten Tales. Neviem, nemám na ne náladu. Dlhodobo.

Uvedomujem si, že dôvodom je aj môj psychický stav. Nemám na hranie náladu a zároveň sa mi už nechce zasierať si myseľ násilnými vecami. Potláča to moju pozitívnu a idealistickú stránku osobnosti a vrhá do bezemocionálneho a vnútorne slabého človeka. Bez snov, inšpirácie, ambícií a vôle žiť. Je tu ešte jedna posledná hra, čo chcem už dlho prejsť (s manuálom). The Curse of Monkey Island. Čo potom? Nenásilné seriály a filmy tiež nie sú odpoveď. Asi sa ponorím do seba a stanem sa najlepší programátor!