Cítim sa nereálne

Za počítačom som strávil podstatnú časť svojho života. Môže sa to blížiť až k polovici. Za 26 rokov. Strávil som tam príjemné chvíle. Mnoho som sa naučil. Mnoho som zažil, mnohé fantastické časy. Teraz myslím hlavne počítačové hry a internetové fóra.

Avšak čím viac som sa uchyľoval k počítaču (14 hodín denne za počítačom), tým viac som si začal uvedomovať moje potreby. Tak predsa som sociálny človek. A moja potreba fyzického dotyku je veľká. Prílev adrenalínu behom hrania Counter Strike až sa mi trasú ruky je super, ale v konečnom dôsledku mi chýba fyzická odozva. Je to “len” súboj myslí. Fyzicky “len” hýbem myšou a stláčam klávesy na klávesnici.

Mohol by som tak stráviť zvyšok svojho života. Ale už ma to nezaujíma. Túžim po fyzickej odozve života. Behať - cítiť vietor na celom tele, teplo, svaly. Vidieť ozajstné hviezdy. Cítiť nad sebou oblohu. Nenarodil som sa tu, aby som bol vkuse AFK z tela.

Ale neplánujem opustiť počítačový svet. Ani náhodou. Už som to raz spravil pár rokov dozadu, keď som sa cítil rovnako. Ale nepomohlo to. Len mi veľmi veľmi chýbal ešte k tomu počítačový svet.

Je to o vyvážení. Okrem toho aj keď hranie hier ma už nebaví, za počítačom sa dá robiť mnoho iných vecí. Skladať hudbu, písať blog, prípadne netrápiť sa, že mi ujdú nové hry, ale proste počkať, kým sa nejaká zaujímavá hra objaví. Môže byť mainstream alebo to môže byť obskúrna hra, na ktorej tvorcovia stratili peniaze.

To isté je aj realita. Tiež sa tam dá skysnúť v činnostiach, v ktorých už nie som emocionálne zainvestovaný. Za počítačom je to ľahšie.

Svoju budúcnosť vidím dobre.